Ja by som scela taký Splééndéér !

Motorky máme, no stálo nás to zdravie. Tri dni teda parkujeme v centre Bombaja pred hotelom a ladíme formu až sa dá tá krajšia polovica z nás trochu do kopy. Snažím sa to aspoň posúvať do tieňa, nech nám v tom teple nestrelia gumy. Z okna pozorujem, že Indovia majú k súkromnému majetku svojský vzťah – pod chvíľou nám na tom niekto sedí, kľudne pije čaj, fajčí, či len tak s niekym kecá. Prídem k chlapovi, pýtam sa ho či je tá fajnová mašina jeho a on že áno. Tak vytiahnem kľúče z vrecka, vložím do zapaľovania a otočím. Už sa nad tým nepozastavujem, je to podobné, ako keby ste sa hnevali na spievajúce vtáky. Chlap sa ležérne zosunie zo sedadla a sadne si o motorku vedľa. V Bombaji totiž nie sú moc lavičky ..

Konečne vyrážame

Každé ráno sa budíme pred svitaním a máme poradu, voláme to brífing. Má presne jeden bod  – “Ako sa cítiš, ideme?“. Iba jedno “áno” ma v živote dojme snáď viac ako to, čo sa ozve tretí deň. Odprašujeme sedadlá, rozpačito panensky viažeme prvý krát batožinu a vyrážame do budiacej sa premávky – po NH8 ako strelka kompasu kolmo na sever, smer provincia Gudžarát !

Bombaj nás však dlho nechce pustiť. Snažíme sa, unikáme, no v krátkom slede sa dvakrát strácame a premávka citeľne hustne. Ani si neviete predstaviť našu radosť keď sa po dvoch hodinách zrazu napravo zástavba pomaly vtlačí do zeme, krajina sa otvorí a my tak nejak cítime, že sme vonku. Vonku z tohto obrovského mesta, na vlastných motorkách, zbalení na dlhú cestu plnú silných zážitkov!

Prechádzka po koryte teraz vyschnutej rieky. Za mesiac príde monzún a bude všetko inak.

Here in Our Gudjarad !

Hneď prvý deň prekračujeme hranice štátu Gudžarát a spíme v meste s názvom Nani Daman. Maruš ešte stále nieje úplne fit, naviac nás v noci na hoteli dosť nekompromisne doštípu komáre. Hneď ráno teda idem kúpiť ďalší ayurvédsky sirup proti kašľu, ultra-chemický prudko toxický sajrajt do zástrčky proti moskitom a okamžite smrtiaci kungfu repelent. Chcel som aj moskytiéru, no pani v predajni ma ubezpečila, že to čo už mám nakúpené ich vyhubí na tri kilometre. OK.

Hneď potom “rutinne” viažeme batožinu a štartujeme, no ja po metri zisťujem, že mi na motorke bliká servisná kontrolka. Paráda. Motorka ale ide celkom v pohode a v garáži nám chlapík dobrou angličtinou vysvetľuje, že sa jedná len o periodický servis, čo na týchto motorkách už celé generácie nikto nerieši. Aj napriek tomu srabácky meníme olej, čistíme vzduchový filter a ladíme otáčky voľnobehu. Kontrolka už nebliká (pretože už svieti trvalo), ale zvykli sme si na seba a ja som sa to naučil nevšímať.

Človek tu toho moc nepotrebuje. Na nohy povinne žabky a ešte voľačo málo na seba, aby nepohoršoval. A samozrejme, každý pastier musí mať poriadne digitálky !

Cesta ku kamarátovi

V Goa sme sa zoznámili so sympatickým mladým medikom Nayanom, ktorý nás pozval k nemu domov. Takéto pozvanie sa neodmieta! Už dva dni ideme po prašnej NH8-čke. Nieje to ako naša diaľnica, to teda nie. Občas preverí našu bdelosť dobre zatajený spomaľovač, alebo bezvýznamný prechod pre chodcov, či krava, samozrejme posvätná. Autá v protismere sme už prestali rátať. Viac ako 60 tu nejde ísť a nápisy na smerových tabuliach v latinke miznú o poznanie rýchlejšie ako sme sa schopní učiť hindčinu.

Vrúcne prijatie

Keď však hneď za Palsanou berieme prvú pravú ocitáme sa v úplne inom svete. India rozkvitne. Zapadajúce slnko oblieva zelenajúcu sa krajinu, majestátne ženy vo farebnom sárí nesú na hlave karafy s vodou, muži opodiaľ hrdo pália tehly naukladané do vysokých veží, v meándri rieky sa chladí početné stádo vodných byvolov – buffalov – taká tá šedivo divná krava s hrbom (u nás buffalov nevidieť, asi preto, že sú všetky tu).

Rieku striedajú potoky. Dozrievajúce mango, papája či guava tlači unavené konáre k zemi a my míňame nekonečné lány cukrovej trstiny a ohraničené ryžové polia. Obiehame nákladiaky preťažené bamiou. Nie nadarmo je táto plodná oblasť už stáročia poľnohospodárske centrum Indie.

Mango a banány sú na každom kroku. To, že u nás rastie podobne jablko nám nikto nechcel veriť.

U Nayana

Keď sedíme po sprche v tureckom sede pred chutnou večerou tak neverím, že na svete existuje lepšie privítanie ako sa nám dostalo. V oblasti veľavážený a vzdelaný domáci pán Patel s rodinou si totiž vie uctiť hostí. Sedíme, pijeme čaj, konverzujeme a pripravujeme sa – ďalšie dni nás totiž čaká nefalšovaná India!

Toto boli “len” buráky varené solárnym varičom, no jedli sme aj kráľovské chody. Stoluje sa na zemi a spoločne. V Indií sa vždy podáva čerstvé jedlo a domáca pani každý deň varí minimálne dva chody. Nič sa nenecháva na večeru či dokonca na druhý deň.

Malá veľká indická svadba

Tisícpäťsto ľudí a to bola vraj taká skôr menšia. Trvá tri dni. Prvé dva sa všetko deje dvojmo – u ženícha a nevesty zvlášť a až tretí deň sa oslavy spoja. V Indií stále tradične dohaduje sobáš rodina, ide o tzv. arrange merriage – organizovanú svadbu. Alternatíva, skôr taký punk je “svadba z lásky”, kde musia zaľúbenci často nútene v noci zdrhnúť zadným vchodom natrvalo z domu.

Láska

Veľa sme sa o tom s mladými rozprávali, je to v Indií celkom téma. Otázka, či sme s Máriou manželia prichádza najneskôr ako prvá … Odpovedáme niekoľko krát do dňa, že áno. Je totiž nemysliteľné, aby sa mladí z konzervatívnej indickej rodiny pred svadbou intímne stýkali, neubytujú ich dokonca spolu ani v hoteli. A toto bola konzervatívna svadba v malej dedine… Čo vám budem klamať, pri našom štýle cestovania nie je človek úplne pripravený na podobnú parádu a tak si aspoň perieme najlepšie zvršky a poriadne leštíme objektív.

Absolvovali sme nespočetné množstvo všakovakých návštev. Cudzincov si Indovia veľmi vážia. Vždy nás pohostili tým najlepším čo práve mali a  ochotne ukázali celú domácnosť .

Takto sa varí dhál pre 1500 svadobných hostí. Všetci z toho mali srandu, keď sme to zobrali na chvíľu do rúk. K tomu ryža v podobnej nádobe, čatní a ryžový nákyp ako dezert. 

Terajšie vidiecke bývanie nás prenieslo v čase. Hojne sa využíva hlina a multifunkčný kravský trus. 

Súčasťou svadobného obradu je aj tradičné maľovanie henou – mehndi. Mandala pre šťastie, listy, vtáky…

Nasleduje fotogenický rituál očisty, pri ktorom za spevu družičiek nevestu natierajú kokosovým olejom a korením (turmeric powder). Táto antibakteriálna pasta ju zbavuje chorôb a pripravuje na vstup do novej rodiny.

Kvalitný obrad – základ dobrého manželstva!

Hotovo. Na konci obradu je nevesta celá žltá, niekoľko krát natretá a kvalitne očistená. Mazaná všetkými masťami…

1500 svadobčanov. Indovia nikoho neodmietnu – čím viac ľudí, tým lepšie. Premýšľali sme, kde zoberú toľko stoličiek no v džungli sa “stoluje” na divoko. Ani riadov nebolo veľa. Jedlo sa podáva na umne pospájaných banánových listoch a do rána sa za zvuku bubnov tancuje tradičný svadobný tanec – dorba.

Prvé dôležité zistenia :

• mesto Pij je v Indií iba kúsok od mesta Karol
• Indovia nechrápu. Už viackrát sme spali hromadne – v spoločnej ubytovni (tzv. dormitory stay), no nikdy som nikoho nepočul zachrápať
• zato grgajú. Je slušné si po dobrom obede poriadne grgnúť
• žiarovky do smeroviek musia byť pekelne drahé a preto ich tu radšej nikto nepoužíva
• Indovia chodia po diaľnici všesmerovo. V protismere idú bez rozpakov a odhodlane, iba pri tom zapnú diaľkové svetlá akoby to keď sa zrazíme osvetlení menej bolelo
• v Gudžaráde snáď vydávajú špeciálny telefónny zoznam s priezviskom Patel – keramika Patel, motorky nám opravuje pán Patel, ..Patel, Patel Patel! 90% ľudí má také priezvisko
• je normálne, ak sa tu dvaja mladí muži držia na ulici za ruky. Keď takto vidia muža so ženou tak sa smejú – vraj im to príde detinské
• už chápem vtipu čo sa začína “Zrazí sa v Indií osobné auto s menšou motorkou a je na mieste dvadsať tri ľahko zranených…” … a nepríde mi to vôbec divné

Prvé ranné lúče sa nesmelo derú mangovým lesom. Najkrajšie veci sú v živote zadarmo…

Diskusia: