Parkujeme

Dva dni sme nepotočili kolesom a začína nám to chýbať. Tešíme sa na jazdu dolinou, na klopenie teraz už známych ťahavých zákrut a s chuťou si sadáme na dva dni odležané Hondy. Máme radosť, že nám doposiaľ všetko klape tak krásne. Totiž – už nejakú dobu s motorkami zavadziame pred riaditeľňou v Spring Dales Public School, v malej tibetskej dedinke Mulbekh, kde sme to na čas zapichli po mesačnej jazde rozžhavenou Indiou. Počas cesty sa nás okolnosti mnohokrát pokúšali presvedčiť, že sa to na tak slabej motorke prejsť nedá. A predstavte si – ono to nakoniec vždy dajako šlo!

A sme tu!

Od Bombaja nás delí cez tritisíc (nezabudnuteľných) kilometrov, štyri choroby, tri dehydratácie, jeden defekt a desať “na makaka” zaparených zadkov. Ale aj nespočítateľné množstvo zážitkov, priateľstiev, vedomostí o svete a hlavne o samom sebe.

Stretávali sme bandy motorkárov komplet v koži, takých tých krutých Hells Angels, namachrovaných chlapcov z Delhi. So sprievodným vozidlom či bez, s privátnym 24×7 mechanikom, s chráničmi na lakťoch a kolenách, s ľadviňákmi, etc. Jazdcov pripravených na celú škálu situácií od mierneho dažďa po nukleárnu katastrofu.

Prinútilo nás to rozmýšľať. Tak sme si na poslednú chvíľu a po dlhšom uvažovaní zohnali do tých chladných horských sediel aspoň ľahšie indické teplákové súpravy, na nedeľnom bazáre šušťákové bundičky z druhej ruky a klavírne rukavice za 50 centov. Takto vybavení a s bombajskou značkou Maharastra – MA sme na 100ccm Hondách v tibetských horách budili pohoršenie. Boli sme tam tak trochu za exotov. Pankáči na cestách. Miestni na nás čumeli od samého začiatku ako na motorizovaného yetiho.

Vidieť za kopec

Popravde, celkom nás to hecovalo. Čím ďalej tým viac sme boli zvedaví kam sa až dá takto dostať. A tak sme sa na tom vymotali z Mombaja, prešli v Rádžastane cez púšť, potom cez zasnežené sedlo Zoji La. Pred Ladakhom nás pravidelne strašili dažďom takým, že v ňom plávajú žraloky, blatom po helmu, masívnymi zosuvmi pôdy a padajúcimi skalami. Nakoniec to však bola ťažká pohoda a pre nás určite najkrajší úsek cesty. Aj tu teda nakoniec platilo, že keď sa chce, tak to ide. A my sme fakt že chceli.

“One Selfie, Sir!”, fotilo nás snáď pol sveta. Slabšie povahy znalecky krútili hlavami so slovami “je to nebezpečné”, hardcore jazdci na pollitrových Royal Enfieldoch blikali a palcom hore ukazovali rešpekt. Začali sme si uvedomovať, že to takto nebude bežné. A možno to bol iba zle zahraný súcit. Niečo ako keď sa mladší tak trochu retardovaný brat v mentálnom skrate v jeden podvečer rozhodne bežať zajtra ráno ultramaratón.

Vzbura strojov

Zakladám prilbu, v duchu sa prihováram (doposiaľ) parádne fungujúcej motorke a ladím jej čakry. Maruška už odfrčala, tak aj ja stláčam krátko elektrický štartér. A nič. Divné. Znova, a dlhšie. Nič, ani neškrtne. Kopem teda zahanbene kľukou. Na tretí krát mi motorka nakrátko zavrčí, ožije, no hneď smutne dodýcha.

“Tak, a už to prišlo”, uvedomujem si. “Čau. Všetko v riti. Pokazila sa presne tak ako nám to každý hovoril. Koniec.” V mysli ju už tlačím do garáže k mechanikovi, z tohto miesta celkom ďaleko. Predstavujem si, ako to ten dva dni na prvočísla rozoberá, ako mu ja chodím od piatej ráno deň za dňom aspoň podávať kľúče. Dávam ešte jeden pokus. Nachytrený vkladám poslednú nádej do sytiču, no ani náznak. Bez šance. Celé zle. Načisto umrela.

Stojím tam teda smutne na krajnici jak po lete zabudnutý záhradný bazén, zalamujem rukami.
“Héj, kde si toľko? Ta idzeme, ne? Co je?”, vracia sa Muška.

Muška sa teda na mňa súcitne pozrie, okamžite precíti do hĺbky plnú vážnosť vzniknutej situácie. Zosadá z motorky, vylieza aj z prilby a zohýba sa k mojej smrteľne chorej motorke. Pikosekundu je pietne ticho. Zrazu sa však napriami, nečakane skočí naspäť do svojho sedla, krátko ma pohladká pohľadom po mojej nahnevanej hlave a nateraz nemiestne veselo povie – “Tak si pusti zastavený benzín. Ono to potom pôjde určite trochu lepšie.”

A takto si tu žijeme!

Diskusia: