Ako sme sa pohli z Amritsaru tak sa začali diať veci. Hneď za bránou sme zistili, že nám nejde volať. Obe simky nevedeli nájsť sieť a čau. Začali sa v okolí množiť vojenské autá s takou intenzitou, že sme sa dokonca tešili tým civilným kamiónom TATA. Občas nás obehol obrnený transportér s vojakom na veži v plnej poľnej, v uliciach miest postávali chalani so spotenými ukazovákmi na spúšti, v lese ležali s listami na prilbe. Takmer nebolo kam stupiť, aby ste nezakopli o dajakú armádnu zložku. Blížili sme sa totiž ku Kašmíru.

Na rozdiel od širokých Royal Enfieldov sa krutá bombajská “užovka” osvedčila aj dopravnej zápche.

Čistá radosť pri prekročení hranice do J&K. Neverili sme, že dôjdeme a aha! Keby sme ale vedeli aké cesty nás teraz čakajú tak sa tešíme o poznanie menej…

Táto prevažne moslimská oblasť na severe Indie bojuje už desiatky rokov bezúspešne o nezávislosť a samostatný štát, čo sa samozrejme vláde v New Delhi nepáči. Kašmírska dolina je obrovská, príliš úrodná a podstatná, a tak tu majú aspoň mladí kašmírčania okresnú ligu a špeciálny slangový termín pre človeka čo hádže šutre do indických vojakov. A samozrejme recipročne – armáda im tento gerilový boj dáva pri každej menšej príležitosti poriadne vyžrať. Z toho dôvodu nám prestali ísť telefóny, nedostanete sa tak ľahko na internet a začali sa množiť témy o ktorých sa bežne s cudzími len tak na počkanie nehovorí.

Mesto bez ľudí.

Ubytovávame sa priamo na autobusáku mesta Anantnag. Vonku relatívne živo, predavači dílujú banány, paráthy, melóny – na prvý pohľad normálne mesto. Keďže sme sa niekoľko dní neozvali domov a naše telefóny majú čau_stav tak hľadáme internetovú kaviareň. Neexistuje. Nakoniec nám ochotne partizánsky na chvíľu zazdieľa wifi mladý chalanisko, ktorý nás zároveň zapálene opravuje, že nie je Ind, ale vždy bol a bude obyvateľ Kašmíru!  Odosielame rýchlo pár krátkych vopred napísaných mailov a ideme si radšej po svojom.

Keď vstupujeme do reštaurácie (na ozaj hnusné vegetariánske rizoto) je ešte všetko v poriadku. Vonku život, sranda, akurát sa tak trochu stmieva. Dovečeriame, vychádzame do tmy a vonku nikto. Nikto nikto nikto, ani fotón z pouličného osvetlenia, len početné svorky obrovských psov model Kerberos teraz kraľujú autobusovému nádražiu. Ako po apokalypse.

Vyberáme placho čelovku, postapokalyptický vynález ktorý týmto nominujeme minimálne na Nobelovu cenu za všetky postapokalyptické vynálezy a pridáme do kroku. Z reštaurácie na izbu sme spravili rekord ktorý len tak nikto neprekoná. Nula celá nula sekundy. Druhý deň sa dozvedáme, že majú v meste už pár dní po zotmení striktný zákaz vychádzania. Teraz ráno je pre zmenu štrajk a tak sa nikde nedá kúpiť ani suchý chleba. Tušíme, že to bude v tejto oblasti nejakú dobu trochu iný druh srandy.

Anantnag, autobusová stanica a svojský prístup k riešeniu odpadového hospodárstva. Desiatky dravcov všetkých druhov, psi model Kerberos, kravy, oheň a odpadky.

Ráno v deň štrajku, pohľad z hotelovej izby. Až na naše okno je všetko zatvorené.

Čiáo! Srinagar a Bepecci.

Na ceste vždy stretnete kopec zaujímavých ľudí, takých tých viac-menej neškodných polobláznov. Niekto cestuje z Japonska tri roky na bicykli, iný očesával 6 mesiacov v Kalifornií marihuanu, aby potom mohol zvyšok roka dobrovoľne a bez nároku na odmenu stavať s partičkou podobne švihnutých ľudí z celého sveta v Etiópií loď. Taliana Dária sme stretli ako prvého bieleho po dlhej dobe. Presne vám poviem kde – bolo to na ceste odnikiaľ nikam. Obehli sme ho na motorke, za zákrutou zastali, roztiahli ruky a kričali “Čiáó!”. A bolo to, láska na prvý pohľad. Rovnaká krvná skupina vhodne doplnená sicílskym temperamentom. Rozprávali sme sa na krajnici dve hodiny, vymenili kontakty a dúfali, že sa ešte niekedy stretneme.

Prvé stretnutie s talianskym milovníkom kečupu. Mr. Bepecci von Sicilly!

Týždeň na to, tristo kilometrov ďalej niekde pred Srinagarom stojíme na židovský nápoj s názvom Coca-Cola, rozprávame sa s miestnym kmeťom keď tu zrazu spoza zákruty indický bicykel s talianskou posádkou. Vyskočím zo stoličky rovno do trajektórie velocipédu, roztiahnem ruky. Vítanie, stretnutie takmer ako s bratom. Po dvoch ďalších hodinách, keď už ozaj bolo treba ísť dohadujeme stretnutie v Srinagare, aby sme s “Mr. Bepeccim” strávili pár dní v spoločnom ubytovaní. Prezradím, že toto nebol posledný krát čo sa naše cesty pretli. Človek vôbec nie hromadného výskytu. Heil to Dário!

Srinagar, ázijské Benátky severu.

V tomto meste sme mali v pláne nákup zimného variantu. Predpokladali sme, že to bude podobné ako v Nepálskom Káthmándú, kde pred vstupom do Himalájí zoženiete všetko od Andulky po Žížalku. Tuto nie. Keby ste chceli prvotriedny hašiš Kashmiri Garda tak nieje problém aj hneď, trekovú výbavu však tuto pod horami skladom nedržia. Síce tu majú cez zimu bežne mínus dvadsať tak tu teraz nešlo zohnať ani blbé tepláky. Pri požiadavke na zimnú obuv nám predavači ponúkali indického nepravého zdechnutého krokodíla, čo premokne aj za ľahkej rannej rosy na Mierovom námestí. Tento vtip naplno rozkvitol keď som upresnil, že chcem normálne topánky do hôr, najlepšie tak číslo 46.

Po troch dňoch vyčerpávajúceho hľadania sme kúpili čínsku vychádzkovú obuv z druhej ruky zn. GoodShoes, miesto termo oblečenia indickú teplákovú súpravu s nezmyselne obrovským výstrihom a na nedeľnom trhu vo štvrti Lal Chowk dve obnosené šušťákové bundičky. K tomu čierne plátenné rukavice, na pumpe štyri fľaše benzínu do rezervy a ide sa do veľhôr. Himaláje, traste sa !

Jazero Dal. Pestrofarebné lode, tzv. sikkari, pýcha moslimského Srinagaru.

Izbový piknik s Bepeccim. Mali sme prázdninára! Premýšľali sme aj nad táborákom na koberci, ale nakoniec sme si to rozmysleli.

Brigáda. Bývali sme u rodiny s čerstvo vybalenými trojčatami.

Trasieme sa v Himalájach

Hele, vyrážame. Ešte fľaša podpultovej vodky Romanov na dlhé chladné večery a ide sa. Veľmi skoro ráno viažeme všetko na motorky a škriabeme sa do hôr, naložené stroje ručia zarezané v blate. Máme neprekonateľné ambície prekonať sedlo ZojiLa pass 3529mnm, máme aj natrénované a tak to ide lepšie ako sme čakali. Dokonca zisťujeme, že takáto “neexistujúca” cesta nám sedí viac ako tie dlhé rozpálené čierne asfalty v púštnom Rádžastane. Prekonávame sedlo, trochu sa strácame v meste Kargil, aby sme k večeru po dvesto horských kilometroch gumovali v Mulbekhu, našej mesačnej dobrovoľnej dobrovoľníckej prestávke v cestovaní.

Samossa – desať kusov. Expedičná strava plná vitamínov, minerálov a prepraženého (snáď kuchynského) oleja.

Sedlo Zojila, šelma medzi cestnými komunikáciami. Naše prvé “úzke” miesto nám rýchlo vysvetlilo, že to nebude až tak úplne jednoduché. Topiaci sa sneh, blato, prudké stúpania a absencia cesty, to je Ladakh.

Kto bol prvý človek čo sme tam stretli (no hádajte kto! ), ako rozpačito nás privítali v škole a vlastne všetko dobré aj nie čo sme sa naučili sa dočítate tu & pletky Inside!

Dodatok

V čase keď toto píšeme je hlavné mesto Jammu & Kašmír – Srinagar – už dva týždne odrezaný od sveta. Nedostanete sa tam. Pri stretoch civilov s indickou armádou zomreli na oboch stranách už desiatky ľudí a v izolovanom meste dochádzajú potraviny. Tento stav opäť roztrhal rodiny a rozdúchal vojnový oheň. Ľudia žijú v strachu o to čo bude zajtra. Posledne, v roku 2008 trval takýto stav 5 mesiacov. Teraz je to tu znova. A znova sa v Indickej tlači dočítate iba to, čo sa niekomu hodí.

Diskusia: