Najskôr sme si mysleli, že Goa je mesto. To bolo v dobe, keď sme ešte považovali Indiu za jeden homogénny štát. Nie tak dávno. Našu cestu sme preto veľmi detailne neplánovali, proste – na začiatok prídeme do toho “mestečka” Goa v štáte India a tam niekde budeme bývať. Hotovo. Hmm-m. Kto by bol vtedy povedal, že je India tak gigantická a Goa je síce v Indií najmenší, no stále nie úplne malý štát !

Reštaurácie s morskými potvorami každý večer hladne vyplazili svoje lákavé stolíky až k pobrežnej čiare. Je po sezóne a na každého hosťa pripadá tak 5 voľných stoličiek. Pohoda, klídek, tabáček..

Cesta vlakom

Na odporúčanie Peti Konečnej z ocidokoran.cz sme to z Bombaja okamžite expresom ohli a po 12 hodinách sa vylúpli do teplej tmy na zastávke Canacona (kat. Sleeper S3, upper deck, Bombaj -> Canacona 385 rupií bratu !). Perón tu má snáď kilometer, no s verejným osvetlením bol projektant opatrný. Vyberám preto čelovku, no aj tak ideme skôr pocitovo. Je začiatok apríla, hodina po polnoci, hlavná sezóna skončila a my sme jediní kto tu z natrieskaného vlaku vystúpil. Na stanici spí niekoľko ľudí pohodených len tak na dlážke a nádražák nám ukazuje na voľné obkladačky. Odmietame úprimnú ponuku na nocľah, pýtame sa na cestu a šlapeme tri kilometre tichou nocou k pláži. Tam v krátkom slede budíme pár hotelov, berieme izbu za liter, lezieme pod moskytiéru a okamžite padáme vyčerpane na ucho.

Palolem beach

V apríli sa tu “zdrástvuj” i “privjét” ozýva už len zriedkavo a skôr sú tu dovolenkujúci Indovia z celého subkontinentu – Gudžarád, Utarakan, Rádžastan, Kerala .. Už dva týždne bývame v oblasti “južná Goa”, v jednoduchom kokosovom dome na kosáku piesku prenádhernej pláže. Tak nejak “správne” kľudné miesto. Podnikli sme niekoľko výletov na požičanej motorke, videli opustené pláže Turtle beach, Patnem, či Agonda a rozprávali s mnohými ľuďmi.

Za mesiac, koncom mája, tu začne dážď a príde monzún. Nebude pršať stále, ale často a výdatne, najmä ráno a večer. To už budú (ako každý rok) všetky kokosové domy rozložené na prvočísla a zakryté na hromade celtou niekde pod palmami. Zostane tu len pár betónových bungalovov a Palolem bude opäť na štyri mesiace mestom duchov (aké to bolo, keď sme sa tu o štyri mesiace vrátili čítaj tu). Pre domácich nastane čas lúskania kešu orechov, výroby pálenky “hurak”, rybárčenia a pozerania z terasy. Sezónni pracovníci z celej Indie a Nepálu sa už teraz tešia na rodiny, ktoré nevideli cez pol roka. Ukazujeme si teda pod chvíľou v mobiloch fotky a aj napriek jazykovej bariére sa bavíme dosť bezbariérovo.

Bol Ježiš hipík ?

Koncom 60. rokov bolo Goa obľúbené a lietala sem za lacnou zábavou, slobodou a hlavne drogami veľká časť sveta. Živnú pôdu pre sociálne experimenty tu našla hlavne početná komunita hippies a atmosféru prvého Woodstocku tu cítiť doteraz. Pláže ako Arambol, Anjuna, kráľovská Calangute, Colva, Vagator, Baga či Majorda sú ikony a ponuka nielen kvalitného hašišu je stále častá. Večne zfajčení Izralelci od susedov vám na počkanie vysvetlia rozdiel medzi čarasom, čilumom a hašišom, s Nemcom Johnatanom zasa ide hodinu preberať účinky LSD na dopamínové dráhy v mozgu. Je to tu lacné a dostupné, čo je dôvod prečo sa tu už mnoho ľudí nepekne “stratilo” v čase.

Palolem nieje výnimkou. V harmónií tu žijú rôzne indivíduá živočíšnej ríše – od starších tetovaných dredatých ultra hipíkov z hardcore jadra až po mladých “hľadačov” životnej cesty, pokojne meditujúcich pred východom Slnka na pláži. Na rozdiel od napríklad Thajska je tu  po desiatej zakázaná hlasná hudba a tak okrem diskotéky Silent Noise – kde púšťajú hudbu cez sluchátka – je to po zotmení celkom zdechlé. Smola pre účastníkov full-moon párty, pre nás bod k dobru.

Goa, najmenší indický štát, je bývalá portugalská kolónia. Kresťanské kostoly, dialekt aj mentalita miestnych obyvateľov, tam všade je cítiť európsky impakt. Sme síce v Indii, na poloostrove vôní a chutí, no každý čo už niečo pocestoval nám tvrdí, že toto nieje pravá India. Uvidíme.

Palolem beach v polocelej kráse. Záber od kokosového meditačného domu. O ten šuter naľavo som si hneď druhý deň cvične pokrstil koleno a niekde pri tom treťom je medúza. Pozor na ňu!

Preľudnená pláž Turtle beach. Hlava na hlave. Doslova.

Ceny – tak za koľko, bratu?

India je v porovnaní so Slovenskom lacná. Dalo by sa pvoedať, že pri určitom štýle cestovania je to vlastne jedna z najlacnejších krajín na svete. Majú skoro nulový import, nízku cenu práce a tak sú ceny oproti našim často tretinové. Teoreticky. Všetko mimo super-market v konečnom dôsledku záleží od schopnosti kupujúceho zjednávať. Čerstvo vybaleného turistu Ind zavetrí ako boľavú nohu a natiahne ho pokojne aj na desaťnásobok. V tomto sa tu nehanbia.

Našťastie,  na balenom tovare je ako záchrana uvedené číslo M.R.P. – Maximum Retail Price – cena, ktorú by obchodníci nemali preskakovať a o ktorú sa dá pri handlovaní oprieť. Oplatí sa si ju všímať, všetko nad toto číslo je totiž určite nezdanená krádež. Taktiež sa občas niekomu nechce do vydávania drobných a tak dostanete cukrík, alebo aj nič. Budem to tu dávať v indických rupiách, skratka INR. Maximálne sa z bankomatu dá vytiahnuť jednorázovo desať tisíc INR, za čo si aktuálne mBank účtuje 135EUR. Ušetrím Vám počítanie – je to 75 rupií za jedno guľaté Slovenské euro.

Voda z kohútika tu (ako aj vo väčšine sveta okrem Slovenska) nieje pitná a tak bude v 40 stupňovom teple problém hydratácie riešiť každý už tak dve minúty po prílete. 20l Bisleri je za 235, z toho je však 150INR vratná záloha za barel. Najekologickejšia voľba keď niekde zostávate dlhšie – dvaja ho naflaškujeme a vysajeme za tri dni. Kupovať to po jednom litri je však stále často preferovaná hlúposť neznalých zahraničných turistov a neúcta k prírode.

Všetko, kde nieje M.R.P. sa kruto zjednáva. Výsledná cifra závisí od vašeho odhodlania k nákupu, od trpezlivosti, schopnosti argumentovať, od dĺžky pobytu, počtu fingovaných odchodov, atď. Ceny uvedené dolu preto treba brať len orientačne. Musím však pochváliť Marušku. Má totiž v handlovaní o cenu čierny pás a je postrach všetkých neistých predavačov !

Ubytovanie

Za 350 pre dvoch, bez A/C. Veľmi jednoduché. Vetrák, moskytiéra, dve postele a sprcha. Prvú noc sme spali za liter, potom sme sa zorientovali a zakrátko našli spanie u susedov za tretinu. Treba zjednávať, ceny v sezóne november-február sú často viac ako dvojnásobné. Mimo to ide bývať prakticky zadarmo (v septembri sme bývali v Rainbow hotel za 250INR, s kuchyňou).

Jedlo

Nielen banánmi je človek živý – kilo za 40, hrozno za 100. V tejto oblasti nebol problém zohnať dobrú kávu za 20, masala čaj za 10. Objemnú vegetariánsku večeru pre dvoch bez nápojov za 300 takmer nešlo zjesť. Masaly všetkých druhov, indické placky čapáty, roty, thali, idly, … každý govinďák by sa tu našiel. Silnejšie pivko miestnej značky Kingfisher 660ml z obchodu za 65, lepšie reštaurácie si však nehanbia pýtať trojnásobok. Zahoreli sme tiež láskou k lokálnej zmrzline Kulfi – mliečny nanuk v tvare pyramídy za dvacku. Algida to tu tiež tlačí, ale nechytá sa. Toto je top a vraj vo veľkých mestách existuje obchod, kde predávajú iba Kulfi a v triliónoch variácií!

Motorku, miestnymi preferovaný skúter Honda Activa požičiavame za 250 na deň a hneď smerujeme na pumpu dočapovať za 65/l. Benzín dostať taktiež nafľaškovaný všade po obchodoch za 100.

V globále – všetko dovozové a “pre turistov” je drahé. Príklad. Opaľovací krém za 500. Super lacno sa však naproti tomu dá kúpiť miestna ayurvéda – prírodný sirup proti kašľu Kaphano, alebo kozmetika u nás známej indickej spoločnosti Himalaya stojí desatinu Slovenskej ceny a je dostať na každom rohu.

Veľa zahraničných tu chodí prežiť celú sezónu a iba v Canacone sú dve školy pre 150 detí bielych cudzincov. Prenajmú dom na 6 mesiacov, decká šupnú do školy a relaxujú, tvoria, či robia biznis.

Zvieratá sú tu viac ako samostatné. Život tu zmorfoval do dokonalej symbiózy.

Ranný kúpeľ pána pláže. My sme prišli iba na chvíľu, no tento fešák tu už prečkal nejeden monzún a vyhral toľko bitiek, že by roztrhal všetkých vlčiakov v Petržalke.

A takto si tu žijeme

Goa je miestna dovolenková destinácia, taký odstredený Hindustan, no my už sme fakt zvedaví na tú plnotučnú Indiu! Naviac sa nám tu ani po dvoch týždňoch snaženia stále nedarí zohnať motorky. Mali sme dve ponuky na motorku Royal Enfield 500cc za tisíc eur kus, no my chceme niečo ekonomickejšie a bližšie k ľuďom. Skúšali sme v hlavnom meste provincie – Panjime, probovali v stotisícovom Margau, kontaktovali sme pár agentov no bezúspešne. Berieme preto nočný vlak a fičíme opäť smer sever – do mega metropoly menom Bombaj.

A to by už bola aká kliatba, aby sa to nepodarilo v 15 miliónovej metropole. Držte palčáky!

Diskusia: