… alebo krátky návod ako dostať výškovú chorobu na motorke.

Cestu Leh – Manali si netreba predstavovať veľkolepo. Indovia síce tento cez 450 km úsek zmastený armádnou zložkou B.R.O. veľkolepo nazývajú “diaľnica”, no netreba sa nechať oklamať tak ľahko – žiadne dva čierne pruhy, žiadne odpočívadlá, žiaden Zeleneč či Červeník. V lepšom prípade menšie šutre, brody, priemerná nadmorská výška cez štyri, sedlá cez päť kilometrov a cestovná rýchlosť jedna cifra. O niečom hovorí aj fakt, že je táto cesta prejazdná priemerne len štyri mesiace z roku. To, v kombinácií s 365 kilometrami bez benzínky je pre naše zdechlé Hondy 100cc dokonalá výzva !

P-R-I-E-S-T-O-R. Diaľnica Leh – Manali. Nie, nebudujú to. Toto je už hotové.. Ako z klipu na “Starway to heaven”.

Takto. Hneď z úvodu musím priznať, že sme to miesto dokonalej prípravy všetko samozrejme dokonale podcenili. Málo paliva, málo svetrov, málo ponožiek, absencia gumákov a piesne do nepohody. Cestou cez priesmyky bola kosa ako z Perinbaby a v našich klavírnych rukavičkách nám namŕzali pazúry tak, že nešlo stláčať spojku.

Naviac sme začali mať už niekde okolo jazera Tso Kar (čo teda v preklade znamená “niekde tam úplne na začiatku”) problém s Oťovou motorkou. Nedostatok kyslíku spôsobený veľkou nadmorskou výškou jej vyslovene nerobil radosť a tak si na protest v pravidelných intervaloch zanášala sviečku.

V Ladakhu stratíte ľahko mierku a veci úplne nadprirodzené vám začnú pripadať bežné. Ale nie sú. Ladakh je totiž čarovný.

Manali – Leh, masové spanie v dedinke Pang. Boli sme vďační aj za to, nebola totiž iná možnosť.

A je to tu znova. Každý dážď nás menil na Batmanov a nevlastných bratov Štefana Baniča. Naše pončá slúžili vo vetre ako kvalitná vzduchová brzda. Nie že by bolo treba niečo brzdiť..

Pamätná fotka. Muška chytila do predného kolesa kúsok za priesmykom Baralacha (5.030mnm) padajúci šuter. Nebolo nám všetko jedno, …

Prekvapení aj na export !

Tu by som chcel spomenúť jeden moment. Nakoľko nebolo cez tristo kilákov kde natankovať tak si každý rozumný vodič niesol rezervu. Aj my sme mali. Motorky však v tomto prostredí požrali dvakrát toľko, naviac nám pančovaný benzín s kerozínom zanášal karburátor. Samozrejme sa tu benzín šmelí, a tak sme kúpili prvé predražené tri litre aj my.

Nekvalitný, kerozínom tiež riedený však motorku nepotešil ešte viac a pred sedlom Baralacha si kľakla úplne. Potrebovali sme pomer benzín:kerozín niečím dostať do čiernych čísel, no v piatich tisícoch vám nadoja tak akurát mlieko z jaka. Žiadna benzínka Indian Oil, okolo dokonalo kamenné nič.

Vitaj v našej Indii !

Začalo parádne pršať. Pamätám si, ako som vtedy cez pretekajúce pončo zreval do neba “ja to už fakt seréééém!! “, alebo niečo podobné. Bolo to proste v prdeli, celé zle. So zmrznutými rukami znova čistím sviečku, leje mi pri tom do motora, keď idú okolo dvaja indickí borci.

Chalani okamžite zastavujú, vypočujú si benzínovú story, potom vytiahnu hadicu, cucnú zo svojho dva litre a nalejú mi to do motorky. Vyťahujem peniaze, v takomto prúsere som prichystaný platiť zlatom, no oni len mávnu rukou a so slovami “Wellcome in our India” skromne miznú v diaľke. Potom už to šlo, no ako by povedala Vendulka Utešiteľka – bolo to miestami fakt “vo prsa”.

Priesmyk Rohtang pass, (3.980mnm). Hmla, že aj vtáky chodili radšej po zemi.

Myslel som, že potom čo prežijeme Khardong La nás už nič horšie nečaká, no toto bol ešte väčší challenge. Khardong je najvyšší, no krátky úsek, dá sa preletieť za deň. Cesta z Lehu do Manali vás však všestranne vyhladuje. Sedlá sú ako húpačka, buď sa štveráte do neba a tlačíte to, alebo na druhej strane brzdíte aj očami. Keď sa k tomu občas pridá celodenný dážď je o “zábavu” postarané.

Prečo hory po daždi fajčia ?

Manali je huličský raj. Marihuana tu rastie ako u nás žihľava a miestni z toho dokážu umne vyťažiť. Čaras, hašiš, marihuanové koláče, špeciálne fajky “chillum”, metrové vodné bongá, fajočky “lisohlávočky”.. všetko na počkanie a v rôznych farebných kombináciách. Ponuky na hašiš za pár korún dostávame v zlatníctve, v obchode s handrami, alebo len tak na ulici. Čaj, čilum, čapáty. Spoznali sme sa tu s množstvom ľudí z celého sveta a chápeme, prečo sa tu dá zostať. Je obdobie dažďov, príjemná teplota, krásna zelená príroda. Vodopády a tak. Hustota osídlenia stále sexy.

Do hmly sa noriace predkopce. Za tým je kamenná stena a najvyššie hory sveta. Až nad oblakmi. Presne tam ideme!

Z neba na zem. Za priesmykom Rohtang sme zrazu na opačnej strane zrážkového tieňa. Kamene opäť pokrýva vegetácia, vo vzduchu sa vznášajú obrovské orly… Všade voda, všade život.

Himačalpradéš bol pre nás spolu zo samotným Ladakhom určite najkrajšia časť “našej” Indie. Neboli sme na juhu – v Kerale ani v Tamil Nadu – no zo severu určite top! Každá svojim spôsobom a v niečom inom. HP pre zeleň, vodopády, bujnú vegetáciu a Ladakh pre jeho kultúrnu hodnotu, čistotu a nepoškvrnenosť. Určite treba zažiť.

O niečo sme sa tu snažili, no v skutočnosti je táto časť Indie dokonale neopísateľná.

Diskusia: