India – na sever po NH8 a malá veľká indická svadba
Ja by som scela taký Splééndéér !
Motorky máme, no stálo nás to zdravie. Tri dni teda parkujeme v centre Bombaja pred hotelom a ladíme formu až sa dá tá krajšia polovica z nás trochu do kopy. Snažím sa to aspoň posúvať do tieňa, nech nám v tom teple nestrelia gumy. Z okna pozorujem, že Indovia majú k súkromnému majetku svojský vzťah – pod chvíľou nám na tom niekto sedí, kľudne pije čaj, fajčí, či len tak s niekym kecá. Prídem k chlapovi, pýtam sa ho či je tá fajnová mašina jeho a on že áno. Tak vytiahnem kľúče z vrecka, vložím do zapaľovania a otočím. Už sa nad tým nepozastavujem, je to podobné, ako keby ste sa hnevali na spievajúce vtáky. Chlap sa ležérne zosunie zo sedadla a sadne si o motorku vedľa. V Bombaji totiž nie sú moc lavičky ..
Konečne vyrážame
Každé ráno sa budíme pred svitaním a máme poradu, voláme to brífing. Má presne jeden bod – “Ako sa cítiš, ideme?“. Iba jedno “áno” ma v živote dojme snáď viac ako to, čo sa ozve tretí deň. Odprašujeme sedadlá, rozpačito panensky viažeme prvý krát batožinu a vyrážame do budiacej sa premávky – po NH8 ako strelka kompasu kolmo na sever, smer provincia Gudžarát !
Bombaj nás však dlho nechce pustiť. Snažíme sa, unikáme, no v krátkom slede sa dvakrát strácame a premávka citeľne hustne. Ani si neviete predstaviť našu radosť keď sa po dvoch hodinách zrazu napravo zástavba pomaly vtlačí do zeme, krajina sa otvorí a my tak nejak cítime, že sme vonku. Vonku z tohto obrovského mesta, na vlastných motorkách, zbalení na dlhú cestu plnú silných zážitkov!
Here in Our Gudjarad !
Hneď prvý deň prekračujeme hranice štátu Gudžarát a spíme v meste s názvom Nani Daman. Maruš ešte stále nieje úplne fit, naviac nás v noci na hoteli dosť nekompromisne doštípu komáre. Hneď ráno teda idem kúpiť ďalší ayurvédsky sirup proti kašľu, ultra-chemický prudko toxický sajrajt do zástrčky proti moskitom a okamžite smrtiaci kungfu repelent. Chcel som aj moskytiéru, no pani v predajni ma ubezpečila, že to čo už mám nakúpené ich vyhubí na tri kilometre. OK.
Hneď potom “rutinne” viažeme batožinu a štartujeme, no ja po metri zisťujem, že mi na motorke bliká servisná kontrolka. Paráda. Motorka ale ide celkom v pohode a v garáži nám chlapík dobrou angličtinou vysvetľuje, že sa jedná len o periodický servis, čo na týchto motorkách už celé generácie nikto nerieši. Aj napriek tomu srabácky meníme olej, čistíme vzduchový filter a ladíme otáčky voľnobehu. Kontrolka už nebliká (pretože už svieti trvalo), ale zvykli sme si na seba a ja som sa to naučil nevšímať.
Cesta ku kamarátovi
V Goa sme sa zoznámili so sympatickým mladým medikom Nayanom, ktorý nás pozval k nemu domov. Takéto pozvanie sa neodmieta! Už dva dni ideme po prašnej NH8-čke. Nieje to ako naša diaľnica, to teda nie. Občas preverí našu bdelosť dobre zatajený spomaľovač, alebo bezvýznamný prechod pre chodcov, či krava, samozrejme posvätná. Autá v protismere sme už prestali rátať. Viac ako 60 tu nejde ísť a nápisy na smerových tabuliach v latinke miznú o poznanie rýchlejšie ako sme sa schopní učiť hindčinu.
Vrúcne prijatie
Keď však hneď za Palsanou berieme prvú pravú ocitáme sa v úplne inom svete. India rozkvitne. Zapadajúce slnko oblieva zelenajúcu sa krajinu, majestátne ženy vo farebnom sárí nesú na hlave karafy s vodou, muži opodiaľ hrdo pália tehly naukladané do vysokých veží, v meándri rieky sa chladí početné stádo vodných byvolov – buffalov – taká tá šedivo divná krava s hrbom (u nás buffalov nevidieť, asi preto, že sú všetky tu).
Rieku striedajú potoky. Dozrievajúce mango, papája či guava tlači unavené konáre k zemi a my míňame nekonečné lány cukrovej trstiny a ohraničené ryžové polia. Obiehame nákladiaky preťažené bamiou. Nie nadarmo je táto plodná oblasť už stáročia poľnohospodárske centrum Indie.
U Nayana
Keď sedíme po sprche v tureckom sede pred chutnou večerou tak neverím, že na svete existuje lepšie privítanie ako sa nám dostalo. V oblasti veľavážený a vzdelaný domáci pán Patel s rodinou si totiž vie uctiť hostí. Sedíme, pijeme čaj, konverzujeme a pripravujeme sa – ďalšie dni nás totiž čaká nefalšovaná India!
Malá veľká indická svadba
Tisícpäťsto ľudí a to bola vraj taká skôr menšia. Trvá tri dni. Prvé dva sa všetko deje dvojmo – u ženícha a nevesty zvlášť a až tretí deň sa oslavy spoja. V Indií stále tradične dohaduje sobáš rodina, ide o tzv. arrange merriage – organizovanú svadbu. Alternatíva, skôr taký punk je “svadba z lásky”, kde musia zaľúbenci často nútene v noci zdrhnúť zadným vchodom natrvalo z domu.
Láska
Veľa sme sa o tom s mladými rozprávali, je to v Indií celkom téma. Otázka, či sme s Máriou manželia prichádza najneskôr ako prvá … Odpovedáme niekoľko krát do dňa, že áno. Je totiž nemysliteľné, aby sa mladí z konzervatívnej indickej rodiny pred svadbou intímne stýkali, neubytujú ich dokonca spolu ani v hoteli. A toto bola konzervatívna svadba v malej dedine… Čo vám budem klamať, pri našom štýle cestovania nie je človek úplne pripravený na podobnú parádu a tak si aspoň perieme najlepšie zvršky a poriadne leštíme objektív.
Prvé dôležité zistenia :
- mesto Pij je v Indií iba kúsok od mesta Karol
- Indovia nechrápu. Už viackrát sme spali hromadne – v spoločnej ubytovni (tzv. dormitory stay), no nikdy som nikoho nepočul zachrápať
- zato grgajú. Je slušné si po dobrom obede poriadne grgnúť
- žiarovky do smeroviek musia byť pekelne drahé a preto ich tu radšej nikto nepoužíva
- Indovia chodia po diaľnici všesmerovo. V protismere idú bez rozpakov a odhodlane, iba pri tom zapnú diaľkové svetlá akoby to keď sa zrazíme osvetlení menej bolelo
- v Gudžaráde snáď vydávajú špeciálny telefónny zoznam s priezviskom Patel – keramika Patel, motorky nám opravuje pán Patel, ..Patel, Patel Patel! 90% ľudí má také priezvisko
- je normálne, ak sa tu dvaja mladí muži držia na ulici za ruky. Keď takto vidia muža so ženou tak sa smejú – vraj im to príde detinské
- už chápem vtipu čo sa začína “Zrazí sa v Indií osobné auto s menšou motorkou a je na mieste dvadsať tri ľahko zranených…” … a nepríde mi to vôbec divné