Goa, India. Palolem

Tags:

India – prvé dojmy

Altéria, krajina zázrakov

Tak, a sme tu. Štvrť roku príprav a my vystupujeme v Indii – v krajine, kde má biela držka za tri minúty ľahkého postávania na ulici námet na objemnejšiu knihu. Tragédiu, komédiu, alebo bollywoodskú tele novelu. Podľa preferencií.

Sedím v zelenom domčeku z preglejky, v našom novom domove. Okolo po palmách posedávajú vrany. Ich krákanie z času na čas preruší svojím typickým “smiechom” domáci gekón z plafóna. Nazvali sme si ho Garibaldus. Skrátene Gabo, náš naturálny repelent. Spolu s ním zdieľame domček ešte s veľkým pavúkom, čo sa vždy k večeru ticho spúšťa a loví  komáre. Tie nemáme radi. Indický oceán nám ako podmaz púšťa rytmicky vlnu za vlnou a niekedy sa na pláži strhne psia bitka. Tri metre od vchodu máva skoro ráno promenádu trochu ostýchavá rodinka vietnamských prasiat … Proste pohoda, no poďme od začiatku. Ako sme sa sem dostali bolo nemenej zaujímavé!

chyzka. India, Goa

 Náš zelený openspace s Gekon included. Všetko tu má svoje špecifiká. Napríklad taká sprcha, to vám je osobnosť !Tečie výlučne keď nechceme.

psy_plaz_goa, India

 Ťažký život priateľa človeka. Slovenský panelákový pes by chcel ísť von a nemá s kým. Indický plážový by chcel ísť na chvíľu dnu, ale nemá kam.

Pes v Goa, India

 Ale zasa, aspoň ho nikto neotravuje s blbosťami a tak môže pokojne vyspávať opicu dokedy chce…

Dostali sme sa sem lietadlom!

Paríž. Hneď pri prelete sa nám stala nemilá, skoro až dojímavá vec. Menší stop-over sme sa rozhodli skrátiť pri stolíku Jet Airways, nášho nasledujúceho prepravcu do stanice India. Síce sa volajú ako žuvačky, no aj tak sme neočakávali problém. Chceli sme sa len uistiť, že netreba riešiť batožinu a všetko pôjde hladko hladučko. Mali sme online check-in na oba lety a dúfali sme, že sme nateraz vybavení. Slečna pri stolíku C89 mala však na veci vlastný názor. Požadovala spiatočnú letenku a stála si neoblomne za svojím, čo bol u nás tak trochu problém. Už to vyzeralo na bumerangovo-potupnú cestu domov, slečna to celkom hrotila a vraj nemôžeme nastúpiť do lietadla. Našťastie sme z mailu vyhrabali nie úplne platnú elektronickú rezervačku na prelet do Bangkoku a, simsala-bim, brána ďalej sa otvorila. Opäť sa potvrdilo pravidlo platné v šírom úradníckom svete:

Prázdna kolónka = chybná kolónka

Na to hore treba pamätať, to je pri vybavovaní čohokoľvek v Indii sväté ako krava. Dupľujeme dvoma životom naučenými naivnými úsmevmi, pridávame naviac trochu slabší vtip a získavame vytúženú palubnú vstupenku. Ideme ďalej.

paris, letisko cesta do Indie

Čakáme na prípoj. Maruš si dala na cestu tieto pohodlné ultrasexy tepláky. Otec nás viezol na vlakovú stanicu. Keď ju takto videl pri raňajkách tak mimochodom poznamenal: “Choď sa už obliecť, mali by sme ísť!”

Brána do Indie

Bombaj. Po výstupe na letisku nás hneď v rukáve olizne vlhký jazyk indického vzduchu. Narýchlo vypisujeme menšiu imigračnú kartičku, aby sme sa s ňou v zapätí mohli na hodinu postaviť do fronty na odovzdanie. Krátkymi krokmi sa ako trestanci blížime k majstrovi pera – ďalšiemu úradníkovi. Vzdušnou čiarou je to síce kúsok, no fronta sa plazí bludiskom z tyčiek a špagátov, nechcenému vynálezu posledných rokov. Je dlhšia ako Čínsky múr. Pozorujeme teda aspoň spolucestujúcich. Bez debaty sme tu nateraz jediní zo Slovenska a trčíme ako vidly z hnoja. Okolo pestrá spoločnosť. Zachmúrení muži púšte odetí do bielych pyžám s háčkovanými čapicami, nasledovaní manželkami v čiernych burkách a hidžáboch. Tie na rozdiel od usmievavých indických žien v pestrofarebnom sári iba cudne klopia zrak.

Peniaze až na prvom mieste

Zákon zakazuje vyvážať domácu menu a tak sa indické rupie nedajú nikde vo svete legálne zmeniť. Naša prvá zastávka je preto pri ATM – bankomate Spare Bank of India (osvedčila sa nám kombinácia SBoI a naše Zuno). Razom sa z nás stávajú o kus majetnejší príslušníci vyššej kasty. Aj napriek tomu odmietame ponuku na prepaid taxy a rovnako obchádzame na ulici hada z rikší, čo žerie zvyšok cestujúcich. Po rozhovore s miestnym sympaťákom berieme za 36INR (asi 50 centov za oboch) linkáč č. 365 na nádražie Kurla, odkiaľ za podobnú cifru presadáme do rikše na  vlakovú stanicu Lokmanyatilak.

Divočina

Okolo nás je India. Ťažko sa to popisuje. Kdesi som čítal krásne prirovnanie – tento subkontinent je ako obrovské filmové štúdio, kde sa práve točí desať filmov zároveň. Práve je prestávka v natáčaní a tak sa všetci herci z placu niekam presúvajú – žobráci tlačia bosí po prachu koše, do toho sa zapletajú stáda ako osa čierno-žltých trojkolesových rikší. Chalanom z dokumentu o hovädzom dobytku znova ušla do premávky krava a jedenásť psov. Niekde v pozadí pália “chalani od kulís” oheň, “maskéri” holia  na ulici hercov. 5 ľudí na jednom historickom bicykli obieha v protismere početná rodina na kedysi snáď červenom skútri. Kto netrúbi tak nikam nejde. Semafor je atrapa, ktorú všetci kolektívne ignorujú. 35° v tieni a tieň nikde. Dusno a milé pohľady zvedavých ľudí. Want a rickshaw, sir?

Privítanie

Tuto mi nejde nespomenúť jeden silný moment. Na stanici je bežne zvýšená koncentrácia kadejakých podivných existencii, čo vypytujú drobné na “jedlo”, alebo cigaretu. Tu to nebolo iné. Hneď ako sa naše biele zadky odlepili z rikše ma za rukáv ťahala žena. O meter ďalšia. Nebolo to nijako násilné, v podstate sa iba spýtali a išli kúsok s nami, to bolo celé. Intenzitou nátlaku by som to prirovnal slabšiemu trhu v Egypte. Potom štyri deti, starec ktorému chýbala noha, potom ďalší, čo mal snáď o jednu viac.. Stále “to” šlo. Keď k nám však pristúpilo 15 ročné dievča s ako bábikou polomŕtvym chlapcom v náručí tak toho nateraz stačilo. Živý mŕtvy, takto malý chlapec. Ako handra. Snáď týždňový novorodenec s vyvrátenými očami dohora spôsobil, že sme s miliónom otázok v hlave srabácky zdrhli do vlaku. A premýšľame do teraz …

Tenkrát poprvé – dvanásť hodín vlakom do Canacony

Cesta vlakom po Indií. Čítal som si o tom veľa. Ako, kde a kedy najlepšie kúpiť lístky, cez internet a s dostatočným predstihom, o “Tatkal” vlakoch, čakačkách, … veľa, fakt som sa snažil nachytriť. Niekedy je však veľa vedieť na škodu a nie nadarmo sa hovorí, že kto sa veľa pýta tak sa veľa dozvie. Po dvoch hodinách v Indií zisťujeme, že sa na tento štát nedá úplne pripraviť. Realita tu má pre Európana tak prekvapivo masívny presah do neuveriteľna, že po desiatich neúspešných pokusoch o organizáciu viac menej prestávame plánovať. Zdvíhame nohy a síce pomaly, ale o to rozhodnejšie sa nechávame celým tým všetkým unášať.

Splývame s prúdom

Začína to fungovať a my tak po desiatich minútach stojíme s lístkami na peróne. Zháňame niečo na jedlo do vlaku. Čaká nás totiž 600 kilometrov smer juh, čo tu znamená minimálne desať hodín a viac. Teraz už viem, že zostať hladný v indickom vlaku je celkom zložité, no vtedy som to ešte netušil…

vlak Trenčín - Bratislava. SLOVENSKO

 Na porovnanie – cesta z Trenčína do Bratislavi a …

vlak INDIA.

 … ležadlový vozeň kategórie Sleeper S3…

vlak_marus

…na ceste z Bombaja do Canacony. Maruš bola poriadne chorá a dvanásť hodín pri vetráku tomu veľmi nepomohli.Všimnite si, ako používať háčik na batoh.

Lístok Bombaj – Canacona triedou S3 nás vyšiel 335 rupiek. Je po sezóne a tak nebolo treba nič vybavovať dopredu – voľné lístky stále boli. Na tomto mieste chcem masívne pochváliť invenciu o ktorej som sa dočítal na internete. Vychytávka sa volá prosto – “háčik” a keď budú najbližšie dávať Nobelovú cenu za vychytávky do vlaku, tak toto esíčko z ocele to určite vyhrá. Jednoduché ako betónový múr, no o to geniálnejšie! Štyri tak akurát veľké kusy s nami išli už z domu, kupoval som to deň pred odletom v železiarstve a fakt sa osvedčili. Ďakujeme, nacaj.cz ! Horné postele nám poskytli azyl, sociálna interakcia sa dala podľa potreby dávkovať a keď sme zavesili bágle na mrežu tak to bolo “celkom” komfortné aj pre dvojmetrového jedinca.

Mikrosvet

Vlak bol zážitok sám o sebe. Na každej stanici sa naša ulička zmenila na metrový slíž trhoviska, kde ponúkali všetko od zmrzliny, cez hračky až po kabelku. Indovia sú ukecaní, hraví a všemožne sa snažia krátiť si čas. Presne ako my. K dialógu sa tak náhodne pridáva ktokoľvek, kto ide práve okolo a tým so slabšou angličtinou prekladajú okolo-sediaci. Rozhovor plynie a keď v pol ceste vystupuje rodina zo spodných postelí tak sa už lúčime ako starí známi.

Hovnom si nohu nerozrežeš a iné “múdra”

O druhej, po dvanástich hodinách vystupujeme konečne do noci v hippie meste Canacona a máme z vlaku trochu kockatý pocit. Cestovania nateraz stačilo, jedine po čom skutočne túžime je sa premiestniť cez sprchu do postele. Na stanici sa pýtame výpravcu na cestu, hneď za rohom obchádzame čelovkou prebudené stádo byvolov a šliapeme za zážitkami tmavou nocou do neznáma smer Palolem beach. O tom, čo v tejto bývalej španielskej kolónií robíme si môžete prečítať tu.

Palolem Beach, India, GOA

Indka na Palolem Beach, GOA, INDIA

India, GOA, Canacona

DODATOK

Krémujte sa. Ako už hovoril veľký mysliteľ Bohumil Stejskal – Slnko je sviňa. My sme za tri dni v Goa obaja “na Husa”..

Tags: