Khardong La 5600 m.n.m.- na ceste do neba
Leh je na prvé počutie mesto s naozaj podmanivým názvom. Veď si to povedzte nahlas – Leh – uznajte, nejde z toho harmónia a pohoda? Po mesiaci v Mulbekhu sa tam tešíme ako voš na dredy, lúčime sa a vyrážame hneď po raňajkách, no aj tak tam brzdíme (ako inak) až neskoro večer. A ako inak, je to chyba.
Výborná, dá sa napísať, že až “asfaltová” cesta nás totiž ukecala na ešte viac pomalú jazdu, čo spolu s množstvom plnokrvných výhľadov robí svoje. Keď to ešte viac neuvážene za šera ohneme niekde pred mestom na trh, na nákup vegetariánskej večere, tak je jasné čo bude nasledovať. No nám po štyroch týždňoch strávených v Mulbekhu na bielej múke a kapuste od majstra Končuka taká ponuka zeleniny vyrazila dych. Na bielu reďkovku kukáme jak puci! Chytrejší už vedia čo nás pomalších opakovane a vždy originálne prekvapí. Strihom niekto hodí na Leh deku a zrazu je čierno-čierna tma.
My síce máme nakúpené reďkovky no sme v cudzom meste a vôbec nevieme kde zložiť bágle a kde pre dnešok zazimovať seba a motorky. Tentokrát ale máme vysutú spojku – kamarátku s krycím menom “Katka”! Strávili sme spolu pár chvíľ v škole SPDS v Mulbekhu a už sa na ňu tešíme.
Niekto tam hore nás má naozaj rád
Ulica Changspa road je tu niečo ako Kao San v Bangkoku – turistický jarmark, reštaurácie, šále z pašmíny – pri požiadavke na nasmerovanie zaberie úplne každý. V tom nie je problém. “Tri kilometre rovno, potom pri bielej stupe pre zmenu znova rovno, doľava, doprava a ste tam” znie smiešne jednoducho, no nie. Nie, nebude a nebude to tak. Indické “rovno” pochopíte hneď ako si tu dáte niečo vymurovať a miestne komunikácie si tiež netreba predstavovať nijako monumentálne. V lokálnom ponímaní by týmto termínom ovenčili aj zimný chodník na Rysy, a tak sa v krátkom slede päťkrát kvalitne strácame v pohasnutom meste. Telefón, zariadenie budúcnosti, sa v Ladhaku hodí parádne iba tak ako budík. Naviac, takto večer je už všetko náhradné ubytovanie plné. Keď to po hodine blúdenia vyzerá, že sa budeme s pouličnými psami hrýzť o bivak tak na Katku náhodou narážame v uliciach a prvú noc presquatujeme u nej na podlahe.
Expedícia Khardung La
Noví ľudia a vibrácie mesta Leh nás tu na desať dní prikovali na prdel. Vysnívané raňajky – vločky s čerstvým jogurtom od hadža Nyiaza – správne dávkované v tureckom sede na vlastnej terase, ako druhý chod výhľad na šesť tisícku Stok Kangri, 300 dní do roka slnko a sviatočné wifi nám po asketickom mesiaci prišli neodolateľné. Nevedeli sme sa toho dojesť. Pobehali sme preto aspoň všetky stupy v okolí, za rôzneho svetla navštívili monumentálnu Tsemo gompu nad mestom a tréningovo skúsili začiatok najvyššej autom prejazdnej cesty sveta. Či to pôjde a tak.
Riešili sme jedno – podľa mestskej informačnej kancelárie totiž nejde legálne prejsť cez kontrolu pred sedlom Khardong s motorkou, ktorá nie je na lokálnych značkách štátu J&K. Tie naše si ťaháme po cestách-necestách už viac ako štyritisíc kilometrov z Bombaja. Na značkách nám tak svieti do očí bijúci nápis MH. Naviac sme tak trochu ich neoficiálnymi majiteľmi, keďže legálne kúpiť motorky v Indii ako turista nejde. Pri pohľade do ulice na množstvo prenajatých strojov Royal Enfield to všetko dáva zmysel – pre miestnych je prenájom neuveriteľná “ryža”.
Nechceme sa samozrejme vzdať tak ľahko, preto kreslíme a vymýšľame obchádzky no tu sú na špekulantov vybavení. Vždy to na niečom zlyhá. Po pol hodine konečne správne pochopia naše bezbrehé odhodlanie a dávajú nám zakódovane podpultovú radu –
Enigma šuvix
Naše kódové oddelenie šifru načítalo, odkódovalo, desiaty deň kupujeme permit, vstávame pred svitaním a vrčíme teda obchádzať spiacich žandárov. Keď policajt už dávno pyžame nie je. “Dobre sa obleč, bude tam zima”, mudruje Andrej pred jazdou. “Tam hore bude nula”, dodáva dospelo podsadeným hlasom a oblieka si na krátke tričko teplákovú súpravu. Prvá kontrola tri kilometre za mestom nám vyšla, svištíme ďalej. Mesto Leh leží vo výške tri a pol nad morom, sedlo Khardung La niekde tam hore v hmle o dva kilometre vyššie. Viete si teda asi predstaviť aká kosa je keď sa vozíte v piatich tisícoch pred svitaním na motorke oblečený do indickej teplákovej súpravy. Aj keď tá motorka skoro nejde …
Zázrak
Skrehnutí ako sobolie bobky sa konečne prehupneme na slnkom zaliaty svah a blížime sa k druhej kontrole v osade Pulu. Zle je, nedobre. Závora dolu, indický policajný orgán v pozore. Pyžamo poskladané v skrinke. A vážení, v týchto miestach sa stal zázrak. Nie, nezmizli sme ako Frodo, to nie. Toto nepíše J.R.R. Tolkien, toto dáva sám život. Zrazu nás zo zálohy obehli traja koženní frajeri na Enfieldoch, prví motorkári čo sme toho dňa stretli. Drzo obišli závoru a zastali za ňou, čo pána Orgána poriadne vytočilo. Keby prefrčali bez zastavenia tak sa pekelné blesky zloby znesú na naše hlavy. Oni však zastali, čo nám dalo pikosekundu na rýchle podanie pasov stále kričiacemu policajtovi. Urobili sme také to gesto “akožejevšetkovporiadku”, a ešte zahrali “jenamtojedno”. Ako bol nahnevaný tak to ani nepozrel, podal naspäť. Pasy sme popratali až za najbližšou zákrutou …
Hurá, teraz je to už len na nás, polozanesenej sviečke a nedostatku kyslíku v spaľovacej komore! Cesta na vrchol sa hadí v serpentínach a každých sto metrov ide poznať. Už aj tak slabé motorky strácajú v riedkom vzduchu ťah a fláka to. Vieme, že akékoľvek zastavenie môže byť posledné, preto radšej zbytočne nezastavujeme a driapeme sa na jednotkách hore. Okolo neopísateľná scenéria. Obrovské, ľadovcom vymleté kotle na ktorých sa pasú roztrúsené stáda yakov a krížencov”dzo”, nekonečné skalnaté morény občas prerušené trávou “alfalfa”. A cesta hore.
Myslíme, že už sa vyššie nedá, no za každou zákrutou nás čaká nová nekončiaca serpentína miznúca za predkopcom. Odporúčané maximálne denné prevýšenie 500 metrov vôbec nerešpektujeme, nakoľko to na tomto úseku ani nie je možné. Štvornásobné prekročenie tohto limitu je však cítiť nielen na našich slabých strojoch. Každým metrom ledva lapáme po dychu a bolesť hlavy je čoraz inenzívnejšia.
A je to tu!
V diaľke sa už však črtá brána s budhistických vlajok, tešíme sa na vítanie s rodinami a tlačovú konferenciu. Muška teda trochu uberie. “Do ritií”!, počujem výkrik nesúci sa dolinou a ja presne viem čo uvidím keď sa za ňou obzriem. Zúfalá stojí na ceste a snaží sa unavený Splendor prehovoriť na ďalšiu cestu. Nepomohol sytič, opakované čistenie sviečky, ani odpustenie nekvaliného indického benzínu. Ani tlačenie, ani ťahanie. Keď sme sa už zmierovali s nikým nechcenou verziou, že to dôjdeme pešo, splendor si to po pár chvíľach rozmyslel a naskočil. Cesta však pokračovala ďalej hore a vyššie. Keď po sérii falošných pavrcholov konečne stojíme pred nápisom Khardong La Pass tak tomu nevieme uveriť. Dali sme to!
Cesta je cieľ
Tu to platí trojnásobne. Kolónia ohavných búd z vlnitého plechu, nadštandardne poddimenzované latríny, vojenský vysielač a hulákajúca mantra z chrchlajúceho reproduktoru nie je to prečo sa oplatí vstávať. Ani futuristicky nablýskaná a do toho všetkého zastrčená dekompresná komora to nevylepší. Je desať, sme tu dnes medzi prvými. Ani chalani z poslednej dramatickej kontroly nás zatiaľ nedobehli.
Využívame to na pár fotiek, dávame si sladký mliečny čaj a pozorujeme pri tom ako sa začínajú trúsiť organizované skupiny kožených motorkárov s podpornými technickými vozidlami. “Oukey chlapi, pätnásť minút, dáme si pätnásť minút a stretneme sa presne tu!”, kričí o hlavu menší sprievodca do desať člennej skupiny Francúzov a my sa tomu musíme smiať. Takto by nám to nechutilo.
Zamýšľali sme sa –
Logicky by to tak malo byť. Rozbitá pacesta do Nubry sa však len neochotne spúšťa a výškové metre nedáva lacno. Je to kamenistá, vodou vymletá, stuha ktorá lemuje vrstevnice a občas sa v diaľke odhodlane splazí o pár stoviek metrov nižšie. Plazíme sa aj my. Už za priesmykom sme celkom osireli, no pravá adventúra začala za dedinou Diskit. Tu sa totiž končí cesta väčšiny tých, čo sa prehupnú za Khardong La. Ďalej už je iba zopár dedín, obrovské-niekoľko kilometrové vojenské kempy a dobre strážená hranica s Pakistanom.
Dni na kozmickej strave
Osady pri rieke Shyok patrili ešte v sedemdesiatych rokoch práve Pakošom, žije tu 95% moslimov a budhistické stupy sa tak krčia vždy niekde za dedinou. Byť do obeda bez raňajok je mrzuté, no dediny vymizli a tak si nakoniec dávame rezignovane u báčika na zákrute aspoň Maggi nudle, miestnu gastrošpecialitu. Nie je to nič iné ako náš slovenský vifón, akurát v žlto-červenej kombinéze a výnimočne, ale naozaj výnimočne buržoázne dozdobený cibuľou. To už je v miestnej lige adept na Michellinskú hviezdu!
Celé zle, no nemáme veľmi na výber, berieme čo ponúkajú a sŕkame rozvarené slýže. Dedina, kam sa nesmie Konečná, vystupovať, ďalej to už nejde. Cesta síce pokračuje ešte šesť ďalších kilometrov, no postup je už iba na armádnu priepustku. Zoskakujeme teda v poslednej osade s názvom Turtuk. Terasovité políčka doposiaľ nedotknuté jednotou roľníckeho družstva, niektoré iba o málo väčšie ako rozložená deka. Na nich zlatne pšenica, pohánka, jačmeň, všetko ručná práca.
Kde kombajnisti a vozíčkari naozaj nemajú na ružiach ustlaté
Dedina je členitá, rozťahaná do kopcov a popretkávaná dômyselnou sieťou zavlažovacích kanálov. Práve je čas žatvy. Pozorujeme teda miestne ženy ako kosákmi umne režú steblo za steblom a tým posledným to všetko viažu to do snopov. Na susednom poli už majú hotovo a po jednom nosia naviazané snopy niekam do bezpečia. Na náš pozdrav však reagujú s nevôľou. Skúšame teda po moslimsky dvojitým “selám selám” ale je to rovnaké. Po usmievavom budhistickom Ladhaku celkom zmena.
Ponúkame pomoc a to ich konečne na chvíľu rozveselí. S vidinou lokálneho zážitku nosíme snopy, potom chvíľu nejaké pekelne ťažké vetvy pre kravu no vždy sa po položení nákladu cítime opäť tak trochu naviac. Celá táto oblasť bola do roku 0 zakázaná a nesmelo sa sem. Od osady Hunder mohli ďalej pokračovať iba miestni, turistov otáčali a my sa teraz nevieme rozhodnúť, či to tak nemalo zostať.
Pár jednotlivcom tento stav určite vyhovuje. To sú tí, čo si tu narýchlo postavili rýchlokvasené hosteli alebo ponúkajú “home stay”, no ostatní im za to platia nemalú daň vo forme straty súkromia. A tých druhých je väčšina. Nemali sme z toho dobrú emóciu. V dedine na konci sveta zostávame nakoniec dve noci a točíme to naspäť do Lehu.