Javla halvete! Do prdele slíže, neviem ich nikde nájsť. Obľúbené, jediné, bežecké garminy, vedecká vychytávka čisto z budúcnosti, mój miláššik, nie je. Ani v bielom košíku, bágel som prehrabal prvý, ani na stole.. nikde. Fuč. Meškám už pre to do práce a tak nemám čas to doma viac riešiť. Mám rituál, keď šliapem ráno do práce tak si pozerám medzičas, že ako veľmi nestíham. Inak boli nosené iba pri behu, v práci som si ich hneď skladal a niekde zazipsoval, nech to nezavadzia. Aj tak čas moc nevnímam, iba by ma to rozptyľovalo. Ale teraz nikde niesu!

Dvadsať minút (asi!?) pedálujem k Tomášovi a pri tom si v hlave premietam. Odparkujem velocypéd, sadám do Mazdy. Prehrabávam batoh, kde boli videné posledný krát. Polícia pátra. Majáky, húkačky. Nič. Ultrastratené. Premietam si v hlave včerajšok. Šiel som ráno rovno na adresu, Dalsetveien 66, čas 8:24 (som autista?) ich odkladám. Potom som ich už nevidel. Maruška vykladala včera nákup, ale prečo by ich s ním vyložila? Nie, škrtám. Bágel bol chvíľu vonku bez dozoru. Mal som tam aj peňaženku, no tá zostala. Aj tak, v Nórsku sa predsa nekradne.

Premietam ďalej. Jasne! Podozrivý Američan s podozrivým menom Shoan na tej podozrivej adrese po obede, to bude on! Sa tak divne usmieval. Podozrivo. Hmmm. Asi nie. Alebo tá milá mladá Škótka Linn, čo sme ju sťahovali ráno? Absolútne vylúčené, tá by mi ešte jedny pridala. Chalani z práce si robia srandu? Tomáša som sa už pýtal, zvyšok v mysli škrtám. Vypadli, keď som vykladal bajk na ten vyvýšený trávnik, ako tam Wojtek nevedel nacúvať? Alebo vypadli v aute – včera sme presadali a išli vlastne dvoma. Skúsim niekomu zavolať nech to pozrie. Cez prácu o tom premýšľam, pri obede opäť už rutinne vyhádžem celý obsah batohu nech definitívne viem, že tam nie sú. Potvrdené, som autista.

Robili sme dnes dlhšie, cestou domov volám Muške nech ma neoplakáva a mimochodom overujem, že aj ona o nich nič nevie. U Tomáša sedlám bicykel, mastím domov a som zmierený so stratou. Uvedomujem si znova ako nerád prichádzam takýmto spôsobom o veci. Škoda ich.

Ak je to možné tak sa vždy ešte pre kľud duše snažím dostať na miesto, kde som stratenú vec videl posledný krát. Som ako stopársky pes, bloodhound či ako. Detektív Oriešok, kríženec Dempsyho a Mejkpísovej. Predstavujem si dokonale ich čierny remienok trčiaci z toho bágla (ktorý som už prehrabal). Vidím celý jeho obsah aj s okolím, na displeji svieti 8:24.

Je to síce kus zachádzka, ale ja by som úplne dobre nespal, keby som sa tam neprešiel. Šľapem znova do toho kopca a mám pri tom ľahké “deja vu”. Po tridsiatich hodinách sa vraciam na adresu Dalsetveien 66. Za zákrutou známy dom, včera som tu so škótkou Linn a kolegom Johnom zvaným Janko strávil pohodových osem hodín života. Blížim sa. Dom, zoomujem trávnik a neviem uveriť vlastným očiam. Z dvadsiatich metrov ich tam vidím ležať, svietia ako kráľohoľská vatra na Jána. Neverím. Stále neverím. Už trochu verím a radujem sa. Triumfálny návrat, vítanie s rodinami. Ležia presne tam kde mi včera vypadli, hoci okolo prešlo možno tisíc osemsto ľudí. Mám nové hodinky! Na displeji svieti 18:24, presne.

V sobotu som chytil pri grilovačke rybu. Parádna makrela, veľká, dúhová a plná života. Fakt fešná, akú som ešte nikdy pred tým nechytil. Bol som tam sám, ostatní zostali pri ohni. Vlastne, nie sám – stál som tam v tú chvíľu s rybou. Kukala na mňa očami malého Kafku, otvárala ústa a prosila o život. Tak som ju pustil. Prvý krát som tak urobil. Vraj, tie najkrajšie treba púšťať. Smial som sa pri tom v mysli, že je to isto ryba čarovná, čo mi splní tri želania. Tak teda, vďaka za hodinky, ryba!