Tags:

Thajsko – nie všetky dámske jazdy končia striptízom

Kráčame po rozpálenej ceste v Budhom zabudnutom thajskom meste Chaiya, smer kláštor Suan Mokkh. Bezvetrie, slnko páli plecia a my sa chystáme odprevadiť Andreja na jeho Hare Krišna desaťdňový mlčanlivý pobyt. Pred dvoma týždňami sme sa všetci videli na letisku prvýkrát, teraz sa chystáme rozdeliť a vydať sa s Katkou na našu thajskú dámsku jazdu!

Po chvíli kráčania pri nás zastavuje oranžový pick-up s milými Thajčanmi a s ponukou odvozu. Bez váhania lezieme na korbu auta opakujúc si, že v tejto krajine žijú len samí milí ľudia. Nič na svete nie je čiernobiele (dobre teda, tak možno zebra), no v našom ošiali slobody by nám to bolo aj tak úplne zbytočné vyvracať. S vetrom vo vlasoch sa rútime cestou vpred.

Čochvíľa mávame Andrejovi plné rozpakov a očakávania, akého nám ho vrátia a čím ho pobyt v kláštore poznačí. Bude z neho Silent Bob? Yoda? Môže to dopadnúť hocijako…

pickup thajsko

Stopom k Suan Mokkh. Párty na korbe.

Hľadáme železnicu

S Katkou sa pohodlne usadíme vo vlaku a plné očakávania sa necháme unášať do mesta Surat Thani. Pravdu povediac, netušíme kde to poriadne je a bez žiadnych ďalších plánov sa pokojne vezieme. Oknom pozerám na čarovnú krajinu – chudobné dedinky striedajú polia s palmami, občas prerastené divočinou.

Pozerám na tú krásu a mám v bruchu tisíc motýľov. Všetko, čo mi teraz ponúka okno vo vlaku, som pred tým videla iba v cestovateľských dokumentoch a v mojich snoch. Trochu sa bojím. Predsa len byť niekde na opačnom konci sveta bez akejkoľvek mužskej opory začína dávať cestovaniu opäť nový rozmer. Obavy striedajú bláznivé návaly šťastia, slobody, túžby ochutnať, spoznať a vidieť všetko okolo. Konkrétny cieľ nemáme žiaden. Jednoducho pôjdeme práve tam, kde sa nám bude páčiť.

Thajský bordel

Večer sa ocitáme na trochu pochmúrnom meste. Zháňanie ubytovania nám spestria už náhodní okoloidúci, ktorých sa pýtame na hostel. Všetci sa s údivom a strachom v očiach pýtajú, či tu chceme NAOZAJ prespať?!

Zatiaľ nám s Katkou nič nedochádza

Zložíme batohy v izbičke veľkosti posteľ krát posteľ. Za plechom vpravo objavíme plesnivú sprchu čo je zároveň aj toaletou. „Fú, tak pre dnešok sme doma“, konštatujem a celá spotená padám na posteľ. Oči zablúdia na ventilátor rovno nado mnou – držia ho iba dva drôty. Krúti sa a zároveň hojdá zo strany na stranu cez celú izbu. Snažím sa uveriť, že túto noc ešte prežije spolu s nami v zdraví a my neskončíme s rozsekanými hlavami ako v Hitchcockovom filme.

Z batohu vytiahnem ručne šúľanú thajskú cigaru, objavujem filter vyrobený z novín a detských písomiek. „Takže, ak nie ventilátor táto ciga určite“, pomyslím si a vyleziem s tým na terasu. Očami blúdim po hasnúcom meste, výhľad mi kazí cigaretový dym a tá debilná stena rovno pred balkónom. O chvíľu príde aj Katka a tak svorne odfukujúc dym kujeme plány na našu cestu.

Vtedy meter od nás vylezie zo susedných dverí chlap balený iba v uteráku a s milým úsmevom pozdraví : “Savadí káp.”

Stále nám s Katkou nič nedochádza …

Nočné blúdenie mestom toho už veľa neponúklo. Parádny trh ktorý sa dá nájsť v každom správnom thajskom meste, nezabudnuteľné jedlo na ulici a temné, teraz viac menej prázdne uličky. Spozorneli sme v momente, keď sme v šere autobusovej zastávky pred miestnou nemocnicou zbadali sediaceho muža v erárnom župane v sprievode stojana a infúzie. Hadice do rúk, z plastového vrecka do neho odkvapkávala neznáma výživa. Márne sme sa snažili domyslieť smerovanie jeho príbehu. Či len tak podľahol akútnej túžbe aj v takomto stave splynúť s ruchom svojho mesta, alebo práve cestoval na reverz domov. Už sa to nikdy nedozvieme …

Ráno sme rutinne pobalili dvadsať kilové bágle, v uliciach mesta pohľadali internet a hádzali kockou o ďalšom cieli. Vyhralo mesto Krabi town, kde sa opäť približujeme  vlakom. Miesto na spánok nájdeme ľahko. Môžme tak hneď snoriť po expedičnom vozidle a druhý deň sa odhodlane rútime po (ne)cestách na malom červenom skútri.

Je veľmi ťažké opísať kde všade sme vlastne boli. Každý deň totiž začínal len s jedným plánom, s plánom nemať plán. Sadnúť a vyraziť. Dodnes taktiež nerozumiem ako je možné, že sme sa nikdy vážnejšie nestratili a vždy vrátili. Bez akejkoľvek mapy sme deň čo deň vyrážali smerom ktorý sa nám momentálne páčil. Každú uličku, odbočku a križovatku sme vyberali len podľa precízneho ženského vkusu. Palmové uličky striedali malé asfaltové cesty, okoloidúce auta čoraz častejšie nahrádzali tuk-tukári a rikše.

Voľne pohodený slon domáci

Normálka, poznáte to – idete si takto raz na skútri červenou prašnou cestou banánovým hájom a na jeho konci slon. Klasika, čistokrvný indický slon. Pamätám si ako ma Katka presviedčala, že sa nemám strachovať, že k nemu predsa žiadna z nás nepolezie blízko. Všade naokolo len palmy, malý dom, tento chobotnatec a my. Vybalili sme teda desiatu a ponárajúc sa do atmosféry lámali sucháre. Nájsť v súčasnom Thajsku slona ktorý by nebol predávkovaný utišujúcimi práškami a neslúžil ako lapač na turistov nie je vôbec ľahké. O to viac nás táto chvíľa pohltila. Z domčeka pri dumbovi vyšiel storočný dedko. Pozerajúc na slonové zošité brucho a mužova starostlivosť nám pozvoľna dochádzalo, že sme snáď v nejakej slonej nemocnici. „Slonia nemocnica?“ Nikdy som nemyslela, že takéto slovné spojenie niekedy použijem.

Bola som ako v tranze. Ani neviem ako som sa ocitla s banánmi v ruke a na hánkach som cítila jeho veľký, tvrdý jazyk. Hypnoticky som mu hľadela do očí a verila, že má dnes mlsnú iba na ovocie, že miestne slony nie sú moc ľudožravé. Začínalo byť viac než jasné, že na tomto výjazde zažijeme ešte kopec prekvapení.

A že ich zažili aj domáci, o tom by asi vedeli rozprávať vidiečania z malej moslimskej dedinky do ktorej sme sa presunuli hneď potom – v „kraťaskách“ a tielkach. Keď na nás zahalené miestne ženy syčali a muži vyvaľovali oči bolo jasné, že tu turisti moc často nezablúdia. Snáď šťastie, že okolo bol iba piesok a žiadne kamene… Moslimská dedinka však ponúkla aj krásnu rybársku atmosféru.

slon

Mama mi vravela – “Nikdy nepchaj slonovi ruku do papule!”. Asi som ju mala viac počúvať.

Pláž Railay beach

Ďalšie ráno sme chceli na prefláknutú pláž Railay beach. Katka znova posúvala budík a mňa nie a nie donútiť vyliezť z postele. Bolo krátko pred siedmou keď sme naťahovali na hlavy prilby a vyrážali do prístavu. do prístavu. Po pol hodinke cesty nám svieži vietor vysvetlil, že sme mali na seba navliecť zopár vrstiev viac – chlpy vzpriamené ako babkine tyče do paradajok o dušu vrieskali do sveta, že môj čas depilácie je dávno prešvihnutý. Asi to neuveríte, no v to ráno sme s Katkou v Thajsku skoro zmrzli. Nič nám však nestálo v ceste, boli sme hladné po nových dobrodružstvách.

Na ostrov sme vyrazili ignorujúc cudzinecké speedboaty. Nemali sme sa kam ponáhľať, štandardne vychodené cesty a “skratky” nás veľmi nelákali. Keď na nás však po hodinke plavby na maličkej loďke plnej domácich Thajcov čakal v plytkej vode traktor, trošku ma to prekvapilo. Elegantné riešenie snáď pre väčší odliv…. doviezol nás až na suchý breh.

Zobúdzanie do sna

Skoré ráno na Railay beach hralo všetkými farbami a ponúkalo nádherné výhľady. Prázdnu obrovskú pláž, pokojné more, húfy rýb a stáda krabov, ktoré sa nechali pozorovať aj bez šnorchla a okuliarov. Pláž sa začala časom zapĺňať  – pre nás presne čas, kedy sme sa pobrali ďalej. Okolo parádnej lezeckej steny, kde si to týpek štrádoval šialenými prevismi zaháknutý hádam iba na malíčkoch, sme sa rozhodli objaviť ďalší kúsok opusteného miesta na ktorom na chvíľku zakotvíme.

Railay beach v Thajsku

Erupcie šťastia na opustenej pláži Railay

Ako to už väčšinou v živote býva tak ten, kto hľadá aj nájde. Nasledoval jeden z momentov keď si človek uvedomí, že všetko na svete je správne. Na malinkej stratenej pláži nám pálilo slnko do vlasov, more nám občas vyplavilo kokos z ktorého sme si vyrobili sprchu, naokolo nikto. Iba my dve, pláž, more a pohoda… Bože, tá pohodáá!

Cestujeme ako batožina

Po čase sa nám aj Krabi town prejedlo, nabažili sme sa miestnych dobrodružstiev a ťahalo nás niekam ďalej. Zaujalo nás mesto „Nakhon Si Thammarat“. Mesto, ktorého názov sme tri dni nevedeli ani poriadne vysloviť. Bolo to zábavné obzvlášť pri hľadaní lokálneho autobusu a dojednávaní lístka.

Všetko sa nakoniec podarilo, autobus sme po hodinovom nalietavaní miestnych dohadzovačov objavili, s ťažkosťami vysvetlili kam to vlastne chceme a už sme sa viezli. Nie klasicky, na sedadle číslo 43, 38 alebo 22, ale protekčne v špeciálnom batožinovom priestore autobusu! A to Vám je pánečku luxus.

Aristokrati na cestách

Keď som to prvýkrát videla v nočáku na stanici v meste Phang gha, nikto by ma tam ani za svet nedostal. V malom tmavom otvore vtedy mizli po oči zahalené ženy v burkách. Na moje prekvapenie sa za našimi dverami, v priestore kde sa na Slovensku bežne hádžu iba batohy a kufre, ukrýval veľký čierny rohový gauč. Paráda, sedačka v autobuse a cez malý otvor bolo dokonca možné sledovať šoféra a jeho komplica! Aby to však nebolo úplne ideálne thajci naľavo ukrývali „voňavú“ toaletu ktorej dvere nešlo ani s vypätím všetkých síl zatvoriť. Niekoľkohodinové cestovanie sme strávili v tomto prostredí.

Spoj nás vypľul na okraji mesta. Chvíľu trvalo kým sme sa našli, no po hodinke sme už pyšne vykračovali mestom. Ako vždy bolo treba pohľadať nejaké lacné backpackerské ubytovanie. Zdalo sa nám trochu divné, že sme na ulici jediné belošky a ľudia na nás so záujmom zazerajú. Objavili sme hostel v ktorom nám ponúkli úplne bezkonkurenčnú cenu, spokojne zhodili batohy, zabili na zoznámenie prvého švába a ja som sa rituálne vybrala na priedomie zapáliť cigaretu. Po chvíľke sa pridala Katka.

Zaujímavé zistenie

Sledovali sme slečnu, ktorú priviezol mladík na skútri. Vytiahol z vrecka peniaze a ona si ich s tajomným úsmevom strčila za výstrih. Katka na mňa mrkla a ja som odhodlane prehlásila, že to bude určite manžel. Keď sa táto situácia v krátkom slede zopakovala tretíkrát, začínalo byť ozaj ťažké vymyslieť si akýkoľvek slušný príbeh. Spolu so štebotavým transvestitom na recepcii začal “hostel” vrhať už trochu iný tieň. Tak som to típla a vybrali sme sa „dobívať“ mesto.

Ľudia nám prehnane úctivo zdravili, usmievali sa a my sme sa cítili ako Ibrahim Maiga na Slovensku začiatkom deväťdesiatych rokov. V tomto meste s pridanou hodnotou fake blond vlasov to bola pomerne jednoduchá záležitosť. Začínali sme sa cítiť ako hviezdy šoubiznisu. Boli sme jediné belošky široko ďaleko, čo miestnych nenechávalo bez záujmu.

nakhon

Mesto Nakhon Si Thammarat, alebo ako sme ho premenovali – “Tamtaramta”

Prichádza tma

Večer sme pre istotu dvakrát skontrolovali zamknuté dvere a zaľahli. Aká veselá to bola noc! S Katkou sme ju celú prečumeli do stropu a počúvali „tie“ vášnivé zvuky lásky z okolitých izieb. Už bolo nad slnko jasnejšie, že sme sa ubytovali v bordely. Nedalo sa nič robiť,  snažili sme sa zaspať. Zaborili sme nosy pod prikrývky a dúfali, že na naše dvere snáď nikto nezaklope. S odhodlaním sme v meste s tajomným názvom „Nakhon Si Thammarat“ dali ešte jednu noc a ďalšie ráno sa spokojne pobrali naspäť do Krabi, kde sa k nám mal pripojiť už náš „desaťdňový malý Budha“.

untitled-1-7

Everybody in the holy mode v “Nakhon Si Thammarat”

Celý týždeň sme očakávali či to nevzdá. S pribúdajúcimi dňami sme začali hádať aké stopy na ňom pobyt v budhistickom kláštore zanechá a s akým defektom sa vráti. Či sa k nám opäť pridá, alebo bude zvyšná cesta iba o nás dvoch a on zmizne holý v džungli. To sme ešte netušili, že niekto tam hore má zvláštny zmysel pre humor …

Kisses of Asia – nehoda a Bozky Ázie

V deň Andrejovho príchodu sme si naposledy urobili v Krabi town výlet a opäť osedlali motorku. Keď sme sa rútili niekde v džungli vpred mokrou pieskovou cestou, predbehol nás na prázdnej ceste minivan. Obehol nás, vodič chladnokrvne zrovnal rýchlosť a z ničoho nič priamo pred nami skočil na brzdy. Videla som iba červené brzdové svetlá, mokrý piesok a zvodidlá. Bez zjednávania a možnosti sa akokoľvek uhnúť.

Brzdila som ako to šlo. V sekunde sme boli na zemi šúchajúc sa bokom niekoľko metrov, kým sme zastavili. Naberám vedomie, kontrolujem straty. Katka tu je. Motorka tiež. Hýbem rukami… Minivan pribrzdil a v momente keď videl, že sa zdvíhame zo zeme tak dupol na plyn a už ho nebolo. „******! ******** ******, to je debííl!!“, kričím za ním. Že je to masaker som zistila za sekundu pri pohľade na nohy. Opakujúc si poučky prvej pomoci som očami hľadala aspoň vodu na vyčistenie rán plných piesku.

Skúška viery

Kúsok bol jediný domček široko ďaleko, z ktorého už mávala postaršia pani a volala nás smerom domov. Zaviedla nás na záhradu, kde sme si hadicou zmyli nahrubo blato, krv a vymyli z rán piesok. Po tom, čo prvý šok opadol som zbadala kúsok vedľa nás sediaceho mnícha. Ten sa len ukradomky občas pozrel a potom ostro uprel zahanbený pohľad do zeme. Došlo mi, že cestou z pláže sme s Katkou vyzliekli mokré plavky a biele mokré tielko s krátkymi nohavicami mníchovi ponúkalo viac skúšok viery ako v ten deň pokojne hojdajúc sa v sieti čakal.

Skontrolovali sme motorku, pozbierali v sebe zvyšok odhodlania a vybrali sa smerom späť, tentokrát však hľadajúc najbližšiu nemocnicu. Katka „vyhrala“ iba niekoľko škrabancov na nohách. Moje nemali toľko šťastia a tak ľavá strana tela schytala o poznanie viac.

Zdravotná starostlivosť po thajsky

Servis thajskej nemocnice milo prekvapil. Celé mi to úplne nedochádzalo ani vtedy, keď ma za nášho hurónskeho smiechu usadili na invalidný vozík a tlačili ako akútny prípad. Katku zobrali sestry bokom a vyzvedali všetky informácie o nehode, zatiaľ čo mňa mladý thajský doktor ukladal na ležadlo. Katku som opäť trochu viac vnímala až po vete – „Maruš, ty asi nemáš nohavičky!?“ – ktorú na mňa so zdeseným výrazom cez celú ošetrovňu skríkla. Zmätene som kontrolovala doktorov pohľad a moje zodvihnuté šaty. „Fú, tak teda mám“…

Testujeme nemocnice

Rany mi poctivo vyčistili, ošetrili a prekonzultovali. Polepená som sa vybrala k okienku výdajne liekov, kde ma na moje počudovanie už čakal “zip balíček” s mojím menom. Obsahoval všetko potrebné – antibiotiká, lieky od bolesti, fľaštičku s dezinfekciou, leukoplast aj vatové tampóny. Všetko poukladané, označené menom, precízne so zoznamom alergií ktoré som po príchode nadiktovala. S úsmevom som vyrovnala účet za ošetrenie 7€ (slovom sedem eur) a (ešte stále) rozčarovane krivkala ako vojnový veterán smerom k východu.

Celé toto dobrodružstvo sme následne poctivo zavlažili miešanými drinkami v Rasta bare. Vzdávajúc hold Fortune, že sa nám nič horšie nestalo sme čakali kedy sa Andrej ozve. Po treťom mixe mi škrabance pripadali ako malé detské dobrodružstvo a v žiadnom prípade som si nepripúšťala, že to môže akokoľvek ohroziť naše ďalšie cestovanie.

20140211_163530

Po treťom drinku v “Rasta” bare. O kvalite drinkov vypovedá už samotná (neostrá) fotografia

Andrej nás pri pohľade na môj nový štýl alá leukoplast privítal rozpačito. Chvíľu mu trvalo kým úplne načítal význam textovky „Máme pre teba prekvapenie“, ktorú som mu z Rasta baru poslala. Po jeho pokojnom týždni bol tento ženský nálet nacicaný piatimi alkoholickými drinkami trochu hustý návrat do reality, ale vďaka Budhovi to ustál.

Nehoda a doškriabané nohy.

Desivé ráno, ktoré nevylepšili ani infantilné skaláre na perine. Snáď bude už len lepšie. 

Vraj po smiechu býva plač

Ráno bol už pohľad na rany o dosť iný a ja som plne docenila obdržané tabletky od bolesti. Vďaka Andrejovej pomoci, ktorý mi každé ráno za divého ručania vymieňal obväzy a dezinfikoval rany, som to nevzdala. Aj vďaka tejto nešťastnej skúsenosti som bola rada, že som sa do Thajska nevybrala sama. Uniesť dvadsať kilový batoh na nohách, s ktorými bol teraz problém dopajdať čo i len do sprchy by bola nadrozmerná výzva. Aj vďaka nemu som to neotočila domov.

Namiesto toho som sa tešila na to, čo ďalšie dni prinesú a videla tak veže Petronas v Kuala Lumpur, na Srí Lanke odrodila párik stokilových korytnačiek, učila sa surfovať v obrovských vlnách indického oceánu, prešla sa ezoterickým Nepálom a mnoho ďalšieho.

Po smiechu vraj býva plač. Áno, vraví sa tak. Veríme však, že ak to ustojíte, poučíte sa tak príde nový smiech. Silnejší a úprimnejší ako akýkoľvek predtým.

Diskusia:

Tags: