Tags:

Nórsko – kazateľov stolec

Piatok, dvanásteho júna. V kalendári máme fixkou nakreslený kopec. Po dlhom očakávaní sa kruh spojil a my sa znova stretávame s naším Kaťátkom – s tou, s ktorou sme toho tak veľa prežili. Už som takmer prestával veriť, že táto osoba existuje. Ako Yeti, Nessie z Lochnesu, alebo Jánošíkov poklad. Videli sme sa prvý krát v letiskovej hale pred viac ako rokom, precestovali spolu kus Thajska, bicyklovali sa v protismere v Malajzii, klimbali nohami spolu v srílanských vlakoch, prešli sa kus kolo Annapurny, aby sme sa opäť na letisku rozlúčili. Pred rokom. Od vtedy sme sa iba čítali. Doteraz.

IMG_3951

Naše Kačiatko

Prišla aj s Peťom „Svrčerom“ a okamžite úplne rozprášila  akékoľvek pochybnosti o kompatibilite. Proste, je to človek do nepohody, osoba z ktorej na každú svetovú stranu sršia v mocných bleskoch gigawaty pozitívnej energie. Myslím, že to je v tme aj vidieť, no neviem to isto. Pred príchodom sme dopodrobna vypracovali plán čo budeme nasledujúce dni robiť – presný plán znel nemať vôbec žiaden plán. Spravil som im v predstihu digitálnu masáž hemisfér a naladil prvotné vlny na Preikestolen. To mi prišlo ako dobrý úvod do nórskeho dobrodružstva. Veď zo Stavangeru – Dubaja severu – je to na “povinný” skok. Kazateľov stolec nemôže žiaden poriadny Viking pri návšteve Rogalandu vynechať. Nemôže.

Konečne spolu. Preikestolen, Nórsko.

Mesto opúšťame v sobotu na obed. Na móle postávajú nórske cyklistky staršieho dáta, zopár adolescentov si opodiaľ so slúchadlami v ušiach ťuká do telefónu. Rutina. Pre nás až tak nie, suchozemského Slováka vie vyhodiť z konceptu už nórsky trajekt. Deje sa tu všetko na čas a aj keď občas nie, stále máte pocit, že to tak má byť. Pohoda.

Pozerám z hornej paluby do vody, brúsim pohľadom po hladine a keď zavadím o trčiace ostrovy tak formujem v hlave plány na minimálne desať ďalších výletov. Z lode sa vysypeme v Tau a nerozvážne nechávame vymlieť všetky autá. Za zákrutou si totiž pamätám dobré miesto na stopovanie, ale pokiaľ sa tam dostaneme tak nám zamáva aj posledné šuňajúce sa trajektové auto. Delíme sa na dvojice, vystierame palce. Nálada parádna. Po štvrť hodine zaflekuje pánko v rokoch, nórsky podnikateľ, pilot a paraglajder, ktorý nás svorne zjednotí, nakladá všetkých do džípu a vyváža až na parkovisko pri Preikeshytta. Opäť viac prestávam veriť rozprávke o nórskej odmeranosti a tvrdenia o ich chladnej povahe dostavajú tiež vážne trhliny. Bol to skutočne zaujímavý teleport!

Stopovanie. Preikestolen, Nórsko.

Cesta na Preikestolen

Neponáhľame sa. Cesta od chaty je pre priemerného Vikinga písaná na dve hodiny. Keďže našu skupinu tvoria iba vikingovia nadpriemerní, dávame si hneď za prvou zákrutou neskorý obed a mastíme to dvoma Svrčerovými slivovicami. Nálada stabilne parádna, pozorujeme vodopády ľudí valiacich sa z vrcholu naspäť. Väčšinou sú to turisti zo zaoceánskych lodi, čo si zaplatili instantný zážitok. Nie samozrejme všetci, občas sa v dave mihne “ale jóó, dobrý vole” a tak sa dávame postupne do reči s dvojicou češiek a veľkou bandou už nie úplne najtriezvejších Oravcov. Neženieme sa. Na rozdiel od väčšiny máme na chrbte stan a v batohoch spacáky. V júny sú takmer biele noci, dávame to preto po šedej žule na pohodu a z nohy na nohu.

Pri jazere Tjødnane robíme dlhšiu pauzu, chceme to nechať na večer ešte viac vymlieť. Vrchol nieje na koniec aj tak komorná záležitosť, zástupy ako v Tescu na piatočnú pokladňu. Ľudia sa za sebou plazia po bruchu k skalnej hrane, malá čivava, ktorú zjavne niekto vyniesol hore na rukách teraz trasie končatinami a toto nové prostredie očividne plnokrvne nechápe.

Veľa ľudí sa nakrátko dotkne skaly, pozrie šesťsto metrov dole na hladinu, otočí sa na polobotke a šliape dole. Škoda. Už minule som zistil, že iba zopár desiatok metrov napravo sú miesta, ktoré celú scenériu hrubo podčiarknu a dajú expozícii správny rozmer. Smerujeme tam. Ležérne vyberáme miesto na spanie, rozbíjame stanový tábor a ako praví ľudia z východu oslavujeme vrchol slivovicou. Pre toho, kto chce toto miesto naozaj vychutnať je nočná jazda povinnosť. Je to v cene, netreba váhať ! (pozn. redakcie – výstup je samozrejme zadarmo, to len autor chce byť nasilu vtipný)

Výhľad. Preikestolen, Nórsko.

Polnoc

Sedíme pri ohni, nad hlavou sa rozlievajú mraky, občas blikne na nebi horiaca hviezda. Niekde dolu v Lysefjorde svieti Bakken, oproti sa krútia na tri smeny lopatky dvoch vodných elektrární. My sedíme nad tým všetkým a mudrujeme o živote. Sme tu sami, iba kúsok pod nami dvojica otužilcov v kraťasoch práve dolietala s dronom a teraz si líhajú na celtu. Bez stanu. Asi novší model vikinga …

Stanovanie Preikestolen, Nórsko.

Preikestolen, Nórsko.

Sanovanie na Preikestolene, Nórsko.

Zajtra

Druhý deň sa to už od skorého rána na skale mrví a tak iba prejdeme okolo. Chceme si to pozrieť zospodu. Kúsok za Tjødnane sa trháme od skupiny, berieme prvú pravú a mizneme v lese. Zrazu niekto prehodil list. Ocitáme sa v úplne inom svete. Posledný hlas z hlavného chodníka stíchol, okolo vyrástli zo zeme machom obrastené balvany, do ticha hučia vodopády chladnej vody. Samotný Preikestolen je iba obal prekrásnej knihy o nórskej prírode a okolie je nemenej zaujímavé. A bez ľudí !

Celou cestou do Bratteli sme stretli desiatich turistov, väčšinou na ťažko ako my. Je nedeľa, posledný trajekt Lysebotn-Lauvik ide tesne po piatej a my máme čo robiť, aby sme ho nakoniec chytili. Cesta na mólo nieje značená, viac menej po čuchu ju tušíme na konci nefunkčnej lanovky. Všetko sa deje rýchlo. Makáme dolu padákom jak chlpatá strecha, na trávnatej lúke rozháňame vyšportované ovce, dolu ťukáme do čarovného sluchátka číslo z tabule a voláme “haló, haló trajekt? Prídete pre nás? Fakt? Tóž “túsen ták” !

Opäť sa vezieme

Lysefjord, svetlý fjord je div sveta vymodelovaný starou osvedčenou dobou ľadovou. Tí z nás, čo si chcú narýchlo pripomenúť silu prírody sa za jazdy pokúšajú proti vetru otvoriť dvere trajektu. Pohľad hore na tisícmetrové skalné steny zdvíha na špičky nielen basejumperov z celého sveta už desaťročia. Je to krása. Vrcholová romantika.

Koniec, zvoniec. V Lauviku sme už chytrejší, stopujeme bezostišne a kruto. Zastavuje úplne posledné auto – pracovníčka z kempu v Lysebotn idúca domov. Do Stavangeru! Zamestnanec roku, čo býva naviac v našej časti mesta. Počas jazdy sa dozvedáme mnoho zaujímavého o živote pod Kjeragom, pikantérie a celkovo je pani milá. Keď nám zabrzdí na Shell-ke desať metrov od domu, mám chuť ju pozvať na kávu. Potom si predstavujem, ako si všetci po dvoch dňoch v prírode naraz vyzujeme vibramy a darujem jej život.

A kam nás to zavialo ďalej ? – napríklad aj na Trolltungu !

UPDATE: Kto by chcel postaviť stan niekde v Stavangeri tak odporúčam pozrieť miesto Speidermarka pri jazere Stokkavatnet. Krásne prostredie okolo vody, verejné wc, pitná voda, kopec miesta na stan pri ohnisku a krytom prístrešku. Priblížiť sa z centra autobusom (2,3) a potom ten kúsok pešo. Ako stvorené na stanovanie !

Tags: