Toto je blog o našich cestách svetom, ktorý sme začali písať začiatkom roku 2014. Vrátili sme sa vtedy zo štvrťročnej cesty po Ázií a zažili tam lásku na prvý pohľad – aj tú cestovateľskú.

Veľká cesta č. 1 – ako sa to celé začalo?

Navštívili sme Thajsko, nahryzli tam podmanivú miestnu kuchyňu, chvíľu pobudli v Malajzii, surfovali na Srí Lanke a trochu sa prešli v Nepále okolo majestátnej Annapurny. O niečom z toho si budeš môcť prečítať na blogu, všetko to však ide iba zažiť! Cestovanie sa nám stalo drogou a tak sme išli na necelé dva roky rozveseliť vtedy už smutný bankový účet na sever Európy – do krásneho Nórska.

Druhá cesta za kopec

Podarilo sa a tak sme symbolicky – na prvého apríla 2016 – vyrazili na ďalší “big trip”. Pol roka sme brázdili na ľudových motorkách Hero za dve koruny divokú Indiu, mesiac pobudli ako dobrovoľníci v Ladakhu, preleteli do Indonézie a na motorkách prešli cez Jávu na Gili Air.

Teraz sme vo Vietname. Znova na motorkách, no tentokrát je to ešte väčšia katastrofa – ideme na čínskej motorke “Hunda Japa” za dvesto euro. Toto už nechcú ani domáci! Vždy sa pri parkovaní obzeráme, aby sme to nechtiac nenechali pri popolnici – odviezlo by nám to totiž prvé smetiarske auto…

Na týchto strojoch chceme pokračovať cez Vietnam na sever, do Laosu, Kambodže, ak nás na tom pustia tak aj do Thajska, … Nasnívaného máme veľa a uvidíme, čo sa z toho podarí. Veď to poznáš sám – “Ak chceš rozosmiať Boha, povedz mu svoje plány.” Preto nič neplánujeme. Máme iba túžby, ktoré sa snažíme napĺňať.

Ako dieťa som vždy presne vedela čo mám robiť. Čo je biele a čo je čierne. Tvrdohlavo som verila svojím snom aj keď ním bol len deň bez “hnedých pančúch”, či “kakaový termix”. Bola som také malé, trucovité dievča.  Ani vo sne ma nenapadlo, že by som v živote mohla zapadnúť do spleti sivých nudných rán a stratených ideálov.

Život však plynul.  Sny sa rozplývali a menili na pracovné návyky a úspechy. Rástli márne  životné požiadavky, pomaly sa vytrácali vzťahy a prázdne miesta som si zvykla zalepiť  novými topánkami a handrami. Niekedy v tomto čase mi moja blízka priateľka Janka povedala známe múdro: “Aj žaba sa varí pomaly. Dávaj pozor, aby si nezistila príliš neskoro, že voda je už horúca”. Tvrdohlavosť mi však ostala a ja som málokedy počúvala rady priateľov. Všetko však príde ako má a tak sa jej to nevedomky nakoniec podarilo.

Náhodou mi posunula “Into the wild” a ja som akosi viac začínala cítiť, že voda sa zohrieva. To, že sa varím som si uvedomila, keď som otočila poslednú stránku v “Alchymistovi”. Sivé rána, boli zrazu úplne čisté a mne bolo jasné, že nastal čas. Teraz alebo nikdy …

O svojich snoch som si už viac nechcela čítať v knihách cudzích ľudí, chcela som ich žiť. Vydať sa za svojím pokladom, nájsť vlastný osobný príbeh a pravý zmysel života.Vykročenie do neznáma nebýva prechádzka ružovou záhradou. Veľa krát som pochybovala. Keď som dávala výpoveď, balila batoh, či keď som posledný krát zamkla dvere od bytu. Aj keď som poklad ešte nenašla a stále svoj osobný príbeh hľadám, už nepochybujem. Riskovať všetko s vedomím, že som sa o to aspoň pokúsila je pre mňa prijateľnejšie ako sedieť v bezpečí stereotypov a zobúdzať sa znova a znova do sivých rán …

Sníval som, že prežijem aspoň chvíľu svojho života pri mori. Sníval som, že budem cestovať do exotických krajín a spoznávať zaujímavých ľudí, že budem ochutnávať nové jedlá a vône. Túžil som s Hanzelkom a Zikmundom prejsť Afriku snov a skutočností, fandil Thorovi Heyerdahlovi pri plavbe na Kon-Tiki či túžil prežiť rok na Fatu-Hiva.

Aj napriek tomu, že nie som prototyp kariéristu som miesto toho po vysokej škole zamieril do Prahy a tam 6 rokov s kolegami denne nadával na obedové meníčko v Autoklube. Sedel som na otočnej stoličke v office a večer si maximálne tak chodil zabehať k Vltave.

Začiatkom roku 2013 sa mi otriasla zem a nastalo obdobie veľkých životných zmien. Vzťahová katarzia, sťahovanie, dal som výpoveď v práci, začal včeláriť a popri tom som si odbiehal do Nemecka montovať vysielače. Liezol som vo výškach v Saarlande, sonapkoval tam káblové trasy, no môj sen o cestovaní týmto neumrel.

Driemal a naopak, čoraz viac vo mne rástla túžba ho plniť. Čoraz viac som si uvedomoval, že pokiaľ chcem naozaj zistiť čo je za kopcom, musím sa naň vyškriabať. Myslím, že som asi dosť ľudí vo svojom okolí prekvapil keď som začiatkom roka 2014 kúpil letenku a hneď na to odišiel na štvrť roka do Ázie. Hlavne sám seba. Vykročil som na cestu a dnes viem, že to bolo moje najlepšie rozhodnutie v doterajšom živote. Pretože som si tak splnil sen, veľký sen o ďalekej ceste. A o to predsa v živote ide…

Neprestať snívať a neprestať si tie sny plniť.

Viac o tom, ako sme sa spoznali sa dá prečítať tu – Inzerát

Napísali o nás:

• ivanagreslikova.com – Skučať a občas si lízať rany znamená, že žijeme
• interez.sk – Na motorkách precestovali…
• alfi.sk – V Ázií je pitná voda luxus…
• multikulti.sk – Na cestách si overujú…