Asi tak pred štrnástimi rokmi som začala prvý krát vážne uvažovať o bezplatnej pomoci druhým. Bolo to v čase keď ma prvýkrát navždy opustil blízky človek a ja som v sebe začala intenzívne riešiť otázku aký zmysel má celé to moje bytie. Vtedy však nebolo úplne možné zbaliť si batoh a vystreliť niekam do sveta a časom ma život zavial úplne inam. Táto túžba však vo mne postupne dozrievala, rástla až sa raz stala celkom neznesiteľnou. Po dlhšom pátraní ma neodradila ani novinka, že za dobrovoľníctvo sa často platia nemalé peniaze.

Chceš pomáhať ? Zaplať !

Áno, čítaš správne. Poplatky siahajúce nie zriedka do výšky 1000€ sú v medzinárodných organizáciach skoro štandardom. Našporiť si tak na cestu, letenku a zaplatiť naviac poplatok chce riadnu odvahu či podstatne majetnejších príbuzných. Nič z toho som však vtedy nemala. Dokonca ani šťastie nájsť nejakú dôveryhodnú organizáciu s fungujúcim a rozumným programom.

O to väčšia bola moja radosť, keď som jedno skoré ráno surfujúc ešte v posteli novinky virtuálneho sveta objavila na portály hedvábna stezka ponuku Help campov. Blúdiac očami po ponukách z celého sveta mi pohľad zastavil na slovíčku “Ladakh“. Zrenice sa rozšírili na veľkosť dvoch heliportov a s krikom som bežala za Andrejom do kuchyne. Prechádzať totiž práve týmto severným kútom Indie bolo už vtedy v našom pláne.

Práca v Ladakhu

“Hľadajú fotografov do Ladakhu!” – revala som z plného hrdla až to postavilo na nohy aj našu poľskú susedu Milku. Andrej na mňa nechápavo pozeral asi ako keď na vás začne akváriová rybička rozprávať plynule hebrejsky. Vtisla som mu bez slova do ruky telefón s načítanou stránkou a všetko začalo postupne pripadať zrozumiteľnejšie.

Tak sa začal kolotoč vypisovania papierov, posielania a čakania odpovedí. Konečne, po viac ako týždni zablikal v schránke e-mail od českej organizácie Brontosauři v Himálajích (BvH). Vymenili sme si pár skype-hovorov, odoslali na niekoľkokrát vyplnené prihlášky a dohodli náplň práce.

Našim cieľom malo byť “nafotiť a natočiť krátke videá o škole, deckách, zachytiť zmysel celého projektu”. Aj keď sme to mali naplánované po vlastnej ose a organizácia s nami nemala žiadne starosti či vybavovačky, uhradili sme povinný poplatok (cca 100 eur). Túžba dostať sa k ľudom v Ladakhu bližšie a podporiť zmysluplnú vec bola veľmi intenzívna. Obzvlášť ak nám organizácia sľúbila na oplátku nocľah priamo v domácnostiach Ladakhčanov.

Príchod do školy v Mulbekhu

S veľkými očakávaniami sme sa rútili z Bombaja smer Mulbekh. Veď zavŕšiť cestu na severe Indie s týmto cieľom mi pripadalo viac ako splnený sen! Obzvlášť ak sme sa tam nakoniec dostali v deň mojich narodenín, po namáhavých 230km horskými sedlami a ne-cestami. Plní očakávaní sme to unavení a špinaví podvečer odparkovali pred bránami školy. Areál tvorili dve postaršie budovy s triedami a riaditeľňou, veľká zhromažďovacia hala, úplne nová budova s učebňou IT a nedostavaný budúci internát.

Pomaly sa stmievalo a tak nás blikajúce svetlo z okien riaditeľne nasmerovalo priamo na to najviac kompetentné miesto. Rozpačité a chladné privítanie riaditeľom školy nás však po celodennej neuveriteľnej ceste dostalo opäť rýchlo nohami na zem. Rozčarovaní sme to radšej všetko zvalili na našu únavu a utešujúc sa porekadlom “ráno múdrejšie večera” zaľahli do zaprášenej izby budúceho internátu.

Zachránil to jedine Dario, ktorý si to neúnavne štrádoval na svojom zábavnom mestskom bicykli cez všetky tie sedlá až nás nakoniec oboch prvý privítal v Mulbekhu. Špecifický sicílsky humor, ktorý sme si s Andrejom okamžite zamilovali, nás načas zbavil všetkých negatívnych myšlienok. Stretnúť totiž znovu tohto šialeného taliana bolo ako keby sme sa na chvíľku vrátili domov. V jeho spoločnosti nám tak prvé dni ubehli veľmi rýchlo.

Pomoc, ktorú nikto nepotrebuje

Všetko bolo na nohách kvôli polročným skúškam a rodičovským stretnutiam. Vôbec sa neučilo, škola fungovala v neštandardnom režime a naše oficiálne privítanie koordinátorom dobrovoľníkov bolo presunuté na neurčito. V tejto aklimatizačnej vzduchovej bubline bez povinností sme si stihli spolu s Dariom spáliť tvár prechádzkou miestnym kaňonom a užiť pár posledných spoločne strávených dní. Nakoniec to bol vlastne jediný dôvod prečo sme to z Mulbekhu hneď prvé dni neotočili. No, a taktiež sľub čo sme dali chalanom zo slackshopu, že tam tú lajnu isto postavíme.

Hľadanie strateného zmyslu

Prvé dni čím ďalej tým jasnejšie naznačovali, že nás v Mulbekhu nikto nečakal. Stretnutie s Chambom (koordinátorom dobrovoľníkov) v nás rozvírilo množstvo nečakaných emócií – aj keď sme posielali na dvakrát vyplnený “planning”, prihlášky, životopisy a dôsledne pripravovali náplň práce s českou stranou, v Ladakhu o nás nemali ani páru. Stále nevedeli čo vlastne budeme robiť, nevedeli nás “uchopiť”. Ak sak tomu pridá nečakane chladný, snaživo profesionálny “európsky” prístup tak to trochu človeka zmätie. Po viacnásobnom ujasnení, že sa naozaj nechystáme malých budhistov učiť fotografovať sme si začali klásť otázky, či to má celé vôbec zmysel. Ani na chvíľu sa nás totiž nezmocnil pocit, že na tom niekomu z vedenia školy záleží. Skôr nám veľkoryso dávali priestor zahrať sa na ich “ihrisku”.

Nezvykneme sa vzdávať bez boja no keď začne úsilie postrádať zmysel je to o dosť namáhavejšie. Snažili sme sa teda nájsť zmysluplnú prácu, ktorá by vzbudila aspoň trochu nadšenia aj na strane Spring Dales Public School (SPDS). Takto nás to posunulo k miestnej Lamdon Social Welfare Society – spoločnosti zloženej z miestneho obyvateľstva – ktorá si dala za cieľ kvalitne vzdelávať chudobné deti z okolia, podporovať Buddhovo učenie, zachovávať miestne tradície a kultúru.

Automotivácia

Práve v tom čase začal totiž ďalší český dobrovoľník Vojta, pracovať na príprave stránky pre Lamdon. Dal si za cieľ podporiť novo-vznikajúce projekty v Mulbekhu. Rozostavané budhistické centrum s viac ako tridsať metrovou sochou Buddhu si bude vyžadovať viac ako len peknú webovku, tak sme sa do toho ponorili aj my. Zmapovať okolie Mulbekhu, zachytiť  krásu historických pamiatok, tradície a život na dedine, to všetko sme chceli vtesnať do krátkeho videa a podmanivých fotografií. Miestna spoločnosť by sa tak mohla lepšie prezentovať a získať tak väčšiu podporu pre svoje budúce aktivity.

Tento nápad už v Norbových (riaditeľ SPDS) a Chambových očiach vykúzlil aspoň trochu nadšenia. Stále sme však mali pocit, že nám na tom všetkom záleží o čosi viac ako opačnej strane. Niet sa čomu diviť. Asi si už obaja prežili množstvo šialených európskych nápadov.

Dobrovoľníctvo – kvantita vs. kvalita?

Dobrovoľníkov sa tu za tie roky premlelo veľa. Česká strana si účtuje nemalé poplatky a tak je pre nich výhodnejšie sem bez veľkého váhania poslať skoro kohokoľvek. V lete sa ich sem každoročne dovalí okolo tridsať a každý okrem letenky, stravy (3€ /deň) a poistenia zaplatí ešte organizácií BvH niečo cez 7000Kč. Škola tak často-krát prichádza do situácie, že sem zážitkov chtiví cudzinci chodia tlačiť  pomoc, ktorú oni koľkokrát ani vôbec nepotrebujú.

Je to však obojstranne výhodný business. Európan si kúpi dobrý skutok, škole z toho niečo “kvapne”, detská sa trochu zabavia a na koniec si všetci s úsmevom podajú ruky. Jedinú trhlinu prináša stret kultúr, ktorému sa takto nejde vyhnúť a už teraz miesto výrazne poznačil. Naša západná, industriálne monokultúrna spoločnosť je mnohokrát v prudkom rozpore s miestnymi tradíciami a ani po príprave na miestne zvyky ich mnohí dobrovoľníci vôbec nerešpektujú. Vídať ženy s odhalenými ramenami je tak pre miestnych už menší šok ako kedysi…

Niekedy je MENEJ viac

Spoločne s nami hostel obývali ďalší českí dobrovoľníci – mladá študentka angličtiny Hana, učiteľka z pražského gymnázia Gabriela, česko-kanadský šikovný architekt Martin a náš súputník z Prahy Vojta, ktorý rovnako ako my v Ladakhu okúsil nové zamestnanie. Zmes rôznych pováh, životných príbehov a trochu iný pohľad na svet nás s dievčatami motivoval navzájom spolu tráviť menej času.

Situácia sa naviac trochu vyostrila, keď nás Martin a Vojta opustili a pribudol nový člen – holandský zblúdili cestovateľ Jake. Dievčatá ho “zbalili” v miestnom podniku, ktorý si vďaka jeho mladému majiteľovi obľúbili. No a tak sa aj Jake stal na pár dní učiteľom IT. Po troch dňoch však riaditeľ Norboo zmenil názor a Jakeovi taktne oznámil, aby sa radšej pobral ďalej. Nevedno či ho ovplyvnila Jakeova odpoveď na otázku čo doposiaľ v holandsku robil, ktorú dostal v jedálni počas spoločného obeda – “Noo, pracoval som v organic shope a stráášne veľa som húlil”. Asi si neuvedomil, že je okolo neho celý učiteľsky zbor…

Udržiavanie medzinárodných vzťahov

Svojrázny Holanďan sa teda pár metrov posunul a ubytoval v jednom z miestnych guesthausov. Nič mu však v jeho presvedčení nebránilo vracať sa na večeru k nám do školy a aj keď sme si za večeru platili len my štyria, Jake si spokojne, bez čakania či ostane porcia pre každého, nakladal dennodenne jedlo. Potlačujúc v sebe názory, že tým vlastne okráda školu a klame riaditeľa, ktorý mu dal jasne najavo svoj postoj sme to pár dní mlčky tolerovali. Dlho to však nevydržalo a tak sa jeden večer strhla intenzívna diskusia o tom, či je to v poriadku. Bohužiaľ však iba medzi nami a Jakeom. Dievčatá sa k problému postavili svojsky – s vysvetlením “ja sa starám len o seba”. Bolo to zrozumiteľnejšie, keď nasledujúce dni Jake opúšťal Gabrielinu izbu až tesne nad ránom.

Mulbekh je malá dedina a všetci čo strávili aspoň prázdniny u starej mami niekde na vidieku majú predstavu ako sa v týchto komunitách šíria informácie. Dokonca ani Hankin zásnubný prsteň, ktorý dostala po troch dňoch v Srinagare neostal tajomstvom. “Niet sa čomu čudovať, že nás belošky v týchto končinách berú tak nejako dostupnejšie“, vravím si čoraz intenzívnejšie každým dňom. V porovnaní s konzervatívnymi pravidlami v Ladakhu kde ani manželia nechodia ruka v ruke je toto pre miestnych viac ako hambatý film.

Snažili sme sa tak čo najviac upriamiť našu pozornosť na prácu. Poctivo sme vypracovali “scenár” a každý deň fúkali do modlitebných vlajok za dobré svetlo. Všetká demotivácia, ktorá na nás číhala naokolo sa riedila každým bližším kontaktom s miestnymi – v Ladakhu sa je toľko čo učiť… Pátrajúc po tradíciách sme sa často ocitli u niekoho doma s pozvaním na čaj, či na miestnej “pudži”. Učupení v malej izbe starého domu, obklopení pätnástimi mníchmi opakujúcimi tisíckrát mantru za zdravie rodiny sme s foťákmi v rukách nevedeli uveriť obrazu v hľadáčiku. Cítiť sa vítaným hosťom v živom dokumentárnom filme nás nabíjalo a posúvalo vpred.

Prvý slackline v Mulbekhu

Posledný týždeň pred plánovaným odchodom sme natiahli slackline a začali s hodinami. Decká dokonale ohromil videofilm na úvodnej hodine a prípravu brali zodpovedne a s patričným rešpektom. Vidieť týpka prechádzať sa v Yosemitoch na nich urobilo žiadaný dojem! Spojenie koncentrácie a vzájomnej pomoci pri prvých krokoch nám ukázalo stále živú budhistickú výchovu. Veď ani po ťažkých pádoch nebolo vidieť náznak pochybností či rezignácie. S odhodlaním skúšali prvé kroky každú hodinu.

Komenského škola hrou

Schopnosti preverila piatková súťaž, ktorá bola taktiež našou malou rozlúčkou s deckami. Výherca sa našiel v každej triede, najšikovnejší prešli cez pol lajny bez pomoci. Netreba zabudnúť, že celé toto sa mohlo zrealizovať len vďaka chalanom Kubovi & Kubovi zo slackshopu.cz, ktorí ihneď zareagovali pozitívne. Hlavne vďaka ich prístupu sme túto víziu nezakopali, dokonca ani keď sme nenašli pochopenie v organizácii BvH v rámci prepravy lajny (rozumej vláčiť tak na pleciach 4kg naviac skoro 2 mesiace).

Koniec príbehu

Mulbekh nám však priniesol aj mnoho krásnych zážitkov a veľa ponaučenia. Osobne som sa naučila znovu si posunúť hranice a hľadať motiváciu aj tam kde ju najprv vôbec nevidím. Vďaka škole a Lamdon Society sme sa mohli dostať bližšie k miestnym ľuďom. Tam, kam by sa to inak podarilo len ťažko. Spoznali sme krásnu, stále živú kultúru, miestne zvyky a objavili čaro prostého života v súlade s prírodou. Občas sme sa v domácnostiach presunuli v čase a zistili veľa nového aj o vlastnej kultúre.

Diskusia: