Vodopady s zenou v bikinach na Bali

Bali – backpack je mŕtvy!

Už ani neviem kde sa to presne vzalo, no indonézsky ostrov Bali som od nepamäti vnímal ako synonymum exotického raja. Klasika, prototyp. Bicykluje sa tam Julka Roberts, migrujú tam po desiatkach blogeri z celého sveta, pravidelne pred Vianocami odtiaľ vybiehajú do schránok reklamy na ultra fotogenicky džungľou prerastené chrámy, chodia sa tam ľudia zatvárať do ašrámov, … kruto hustá romantika, na tom predsa musí niečo byť! Čo vám poviem, tešil som sa. Nevedel som sa dočkať ako budem mesiac zahrabaný v bielom piesku žrať čerstvé kokosy, ako ma bude omývať oceán a ako nám bude spolu s domácimi všetkým dobre. Veď, vraj na Bali to ani inak nejde. Alebo áno?

Ryžové polia na Bali v Indonézii

Okruh severnou stredozemou okolo Loviny

Plyšový raj

Už na podvečernom trajekte z Jávy pozorujeme zvýšenú koncentráciu ľudí “ochotných” pomôcť. A odpadky. Trajekt sa pokazil, my pol hodinu stojíme v mori plnom smetí a premýšľame čo je so svetom zle. Keď konečne prirážame k pobrežiu je všade tma. Schádzajúc po schodoch z hornej paluby sa nám s úsmevom prihovárajú prví domáci – že či niečo nepotrebujeme, či nechceme odviezť na hotel a tak. Ukazujeme im prstom na vlastné motorky a vysvetľujeme, že dnes budeme pravdepodobne spať niekde pohodení len tak na pláži. Ich nadšenie z našej prítomnosti sa očividne vytratí. Chceme nadviazať na ten dobrý začiatok no ďalej sa už s nami nikto nebaví.

Smer Lovina

Po preľudnenej Jáve potrebujeme niekam do ticha. Máme načítané, že sever Bali nie je až tak turistický a tak mierime do Loviny. A áno – cestou z prístavu stretávame iba menšie stádo motoriek a pár klimatizovaných taxíkov, z ktorých trčia červené hlavy kedysi bielych turistov. Verejná doprava je na Bali mŕtva. Teda, možno ani nikdy nežila. Ak má turista chuť objaviť trochu viac ako blízke okolie rezortu tak si musí a) alebo požičať motorku, b) alebo draho zaplatiť klimatizovaný taxík s privátnym šoférom. Iná cesta neexistuje.

V Indomarete – miestnej záchrane v podobe hypermarketu s fixnými cenami a hlavne bezplatnou toaletou – sa stretávame s posádkou jedného takého. Vodič, balijec ostal čakať pri aute. Je to veselá kopa a vtipkuje až dovtedy, pokiaľ nevyjde ten “jeho” párik naškrobených Nemcov, s chladnou balenou vodou v ruke a ešte chladnejším výrazom v tvári. Skúsime pozdraviť tak pekne – “po európsky” – no stretávame sa s tichom. Asi nemajú deň. Šoférova nálada je razom tiež v háji džungli. Bez slova vlezie do auta a niekam s nimi odfrčí.

K vlastnej preprave a chuti samostatne objavovať ostrov dostanete od domácich špeciálny bonus – je to niečo ako naša “skrývačka”. V tejto hre sa však neskrývajú ľudia, ale všetky pamiatky a potenciálne krásy ktoré môže Bali ponúknuť. Objaviť tak cestu k vodopádu či inej neoznačenej zaujímavosti chvíľku potrvá. Cieľom tejto “zábavy” je motivovať nováčikov aspoň k platbe za sprievodcu, keď už si dovolili cestovať “na žobráka” a po svojom.

Dragon fruit s cyklámenovým vnútrom na čiernom podklade

Dragon fruit, dračie ovocie. Existuje fialový a biely variant. Tá prvá je drahšia a rozumieme prečo. Vo Vietname sme neskôr išli kilometre cez dozrievajúce sady a prejedli sa toho čo popadalo na cestu z traktorov.

Backpack je mŕtvy!

Ideme sa najesť, miestna kuchyňa je predsa vyhlásená. Áno, je možné zahnúť na niečo “overené” z posledného vydania Lonely Planet, či do vysvietenej turistickej štvrte. My si však zamiesime na problém pretože sa chceme najesť ako domáci – lacno a lokálne. A to sa na Bali asi nerobí.

Po čase v Ázií spoznáte, keď vás niekto naťahuje na cene. Väčšinou sa to dá rozpoznať po vyslovení “koľko?” – myseľ dotazovaného zostane na pár nanosekúnd visieť vo vákuu, oči sa zalesknú dolárom a odpoveď mešká. Učili sme sa to pol roka v Indii, kde to však bola často viac hra. Taký miestny šport, súčasť folklóru povedal by som. Či sa biely sáhib chytí a ak to nepôjde tak sa predsa dohodneme inak. Vážili si tam totiž zákazníka. Tu pri cenách narážame na múr cez ktorý neprejde vlak. Jednoduchá rovnica – “Si biely = máš peniaze = tak plať x-násobok”. Toto sa dialo až pokým sme nevymäkli a nekývli, alebo neodišli. Buď to, alebo si nás vôbec nevšímali …

Choroba menom peniaze

Inak, toto by som rád vysvetlil ako podľa mňa vedia podobné situácie deformovať charakter. Šíri sa to celosvetovo a viaceré krajiny už takto nevyliečiteľne “ochoreli”. Ceny na Bali neboli likvidačné a tak si veľa turistov proste povie – “Pcha! Som na dovolenke, nevadí”. Takýto prístup domácich zo začiatku šokuje, no časom sa veľmi rýchlo a ochotne prispôsobia. Veď uznajte. Na sprepitné vo výške týždňového platu od kus pripitého Austrálčana si zvyknete rýchlejšie ako na to, že ho po nejakom čase nedostanete, či? Človek na celom svete je v tomto ako tatranský medveď – ľahko si zvykne, no ťažko si odvyká. Len málo turistov si uvedomuje, že svojím často nepremysleným správaním a prístupom služby formuje a domácich určitým spôsobom “vychováva”. Bali bolo pre nás v tomto smere už ťažko odrastené a deformované.

Nemám problém platiť za služby férové ceny. Nechceme všetko za nič, no platiť paušálne viac len za to, že som sa narodil biely sa mi nepáči. A tu sa to dialo akosi pričasto …

Dievča kráčajúce po tropickéj pláži

Ostrov Gili Air, kde sme išli aj s motorkami nočným trajektom. Cez Padang Bai na Lombok a potom malou loďkou s domácimi a tovarom na Gili.

Nenechajte sa oklamať

Vodopád, to je – ako už názov napovedá – padajúca voda. Ten na ktorý sme vyrazili sa volá Singsing. Pri čakaní na treťom semafore nás oslovuje pár starších Angličanov na skútri. Vraj kam ideme. Po odpovedi “Singsing” nám až do zelenej dychtivo vysvetľujú, že sa nemáme nechať dotlačiť do platenia parkovného, ani do sprievodcu. Vraj nám tam budú všetko toto všemožne tlačiť no nič z toho netreba. Viac toho do oranžovej nestihli, no vyznelo to skoro ako posolstvo. Ich príbeh a čo bolo za tým sa už nedozvieme, no vyznelo to urgentne.

Nachytrení od predkov teda zastavujeme na parkáči, kde sa na nás okamžite vrhajú s už utrhnutým lístkom. My to však k ich nevôli odtlačíme kúsok vedľa, pred obhod. Hneď sa pri nás pristaví muž a pýta sa skadiaľ sme. Po tretej vete ponúka sprevádzanie k vodopádu. Pcha. Podľa internetu je to pár metrov a nie je sa kde stratiť. Odmietame a znova sa na nás mračia. Načo by s nami šiel? Aby nám po sto metroch pomohol kúpiť na pokladni lístky a doviedol nás za ruku k vodopádu, ktorý má tridsať metrov a nedá sa obísť? Bali je plné služieb, ktoré často nikto nepotrebuje. Cestou stretávame pár zahanbených ľudí so sprievodcom pozerajúc bez slova do zeme…

Takže ako, pankáči?

Nech to nevyznie celé zle tak musím napísať, že Bali má čo ponúknuť. Krásna príroda, more a veľa z toho čo sme videli bolo fajn, len ľudia tam akosi zblbli. Vo vnútrozemí sa nám napokon podarilo stratiť do trochu autentických miest, no vždy to bolo draho vykúpené a nabehali sme sa. Určite aj my, turisti a cestovatelia, máme na tom svoj veľký podiel viny.

Uvedomujem si, že tak ako my cestujeme vstrebávať cudzie kultúry tak zároveň šírime do sveta aj tú našu. Funguje to obojsmerne, učíme sa navzájom a neustále.

Taktiež musím podotknúť, že necestujeme úplne štandardne. Naše cesty svetom nie sú mainstream. Ak to je aspoň trochu možné tak si robíme vlastný program, radi a často sa strácame v bočných uličkách, prepravujeme všakovakým spôsobom, vyžadujeme si byť pánmi nad vlastným časom za čo sme pripravení niesť následky. Toto na Bali akosi drelo.

Kto sa však rád zverí do rúk agentúre, ide na dovolenku a má to rád all inclusive so všetkým čo to obnáša tak si pravdepodobne aj na Bali príde na svoje. V tom prípade však možno stačí zahnúť zo Slovenska niekam bližšie.

Pár so šnorchlami v mori na tropickom ostrove

Diskusia: