katka

Slzy morských korytnačiek.

Smelo a ľahostajne – tak presne takto existujeme už niekoľko posledných týždňov. Sme na Srí Lanke a aj tu ide všetko ľahšie keď to moc neriešime. Naplno si užívame hlavné kúzlo absencie plánu – fakt, že keď vás nikto nikde nečaká tak sa automaticky nedá nikde meškať. Podľa momentálnej potreby sa pýtame miestnych čo v okolí zhliadnuť a v prípade záujmu sa za tým premiestňujeme. Najkvalitnejší informátori sú aj tu maskovaní za úplne bežných ľudí. Cestujú natrieskaným autobusom, spia vedľa v lacnej ubytovni, alebo spoločne s nami vyrevujú pripití do ticha noci austrálske jazzové pesničky. Od jedného “takého” dostávame nasledujúci tip.

Tangalla

Nádherná a divoká Tangalla.

Opäť v pohybe, znova vo vlaku. Tento kus koľajníc položili cejlónski inžinieri do fakt malebnej krajiny a my po každom tuneli otvoríme oči do ďalšej reklamy na Dilmah. Vstrebávame pohľadom inakú rovnakosť čajových plantáží a “zajedáme” to rozhovorom s cestujúcimi. Tentokrát padol za obeť sociálneho inžinierstva učiteľ z Colomba, ktorý strávil nedávno pár týždňov v západnej Európe a rád na to spomína. Okamžite pochopí moju otázku. Fixou teda krúžkujem v mape odporúčané miesta a k ním náležité symboly – tam, kde bývajú dlhé vlny mám pokus o surfera (mesto Hikkaduwa), inde zasa schody (Adamova hora) či prefláknutých rybárov na koloch (Mirissa). No, a na západnom pobreží mám doteraz hrubou orbou vyrytý pokus o karetu obrovskú – mořskú želvu! Učiteľ tomu spravil také masívne promo, že bolo o našom budúcom smerovaní nateraz rozhodnuté.

dievcata

Hádajte, ktorá z nich videla nedávno film Titanic!

Veľkolepé privítanie.

V Tangalle berieme hotel na pláži a naliezame prvý krát do oceánu. Zisťujem, že “naše” stredozemné more sa môže od tejto vody ešte veľa učiť. Obloha zadekovaná, vlny majú snáď tri kilometere na výšku a ja len čo do nich vleziem tak sa hrabem von. Plávať sa v tom určite nedá. Po mne si to nedá vyhovoriť Maruš. Dostane sa asi po pás, po prvej skutočnej vlne zmizne pod hladinou a ja z nej na chvíľu vidím iba štvrť zadku. Druhá vlna ju už nekompromisne vráti na pláž.

Na dnes teda balíme. Trochu vyhladneme na plážovej slackline a tak ideme preskúmať lokálne možnosti potravy – lokálny trh v Tangalle.

slackline v Tangalle

Nieje nič lepšie ako si dať jednu lajnu na pláži.

Naši českí bratia sú rozlezení po celom svete a my hneď z kraja narážame na sympatický párik z Jihlavy. Pri výmene skúseností medzi rečou spomenú, že sa večer chystajú hľadať originálneho plaza (áno, korytnačka naozaj nieje obojživelník, aj ja som sa malú chvíľu opäť divil). Dohodli sme zraz na osmičku a rozišli sa každý svojou cestou.

svadba

Eddie Murphy fotí milionára z chatrče.

Vyrážame loviť [zážitky].

Naše najmenšie zaspalo na izbe a tým výpravu predčasne odpískala (Katka totiž vedela, že to bude paráda a my s ňou pôjdeme aj ďalšiu noc). Ja s Maruš to však nevzdávame a v dohodnutom čase naberáme Janku a Tomáša. Kráčame tmou, napravo buráca Indický oceán a pod bosými nohami vŕzga ten najjemnejší piesok aký som si doteraz vedel predstaviť. Pláž po ktorej kráčame je neobvykle široká. Ako pomník apokalypsy z roku 2004. Vtedy, dva dni po Vianociach, tretie najväčšie zemetrasenie v histórií spôsobilo vlnu tsunami tak desivú, že domácim pri spomienkach doposiaľ preskakuje hlas a vlhnú oči. Srí Lanka to schytala hneď po Indonézií a iba v Tangalle zobrala voda zo sebou stovky domov, tisícky životov a odtlačila vegetáciu ďalej do vnútrozemia. Počet obetí len tu na ostrove vtedy presiahol tridsať tisíc a máloktorá rodina o niekoho neprišla. Stále to cítiť. Tsunami je tak jedna z mála tém o ktorej sa s nami inak zhovorčiví miestni rozprávajú neradi.

tsunami memento

Memento mori – tsunami 2004

Konečne kontakt!

Kráčame dlho. Snáď hodinu. Občas do noci vypáli do piesku zlatým svetlom kolečko osamelý bar s vyplazenou terasou, niekde horí malá fakľa, väčšinou však ideme v tme. Burácanie vĺn, šumenie návratov, vôňa oceánu a vŕzgajúci piesok robia kulisu do noci plynúcemu rozhovoru. S Čechmi preberáme všetko možné – od pravosti miestnych RayBanov cez pracovné príležitosti v Olomouci a niekde pri mudrovaní nad rozdelením Československa nás z rozhovoru vytrhne blikajúca baterka. Ďaleko pred nami, snáď slabšie ako padajúca hviezda. A potom znova hustá tma. Pridali sme teda tým smerom.

Iný názor.

Tomáš ho už predtým spomínal. Chalan, ktorého sme hľadali si vraj necháva hovoriť Sheriff. Občiansky som mu nekontroloval, no na meno reagoval a snáď sa tak skutočne volal. Spoznali ho minulú noc. Má neďaleko malú reštauráciu, chápe situáciu okolo korytnačiek svojsky a na rozdiel od vykrádačov hniezd ich chodí v noci strážiť. Vysvetlil nám to na požiadanie – “Pokiaľ mi v blízkosti reštaurácie nebudú hniezdiť kožatky a karety, prestanú sa na ne chodiť pozerať turisti. Pekných pláží je na ostrove veľa, hniezdisk však zostáva už len pár. Moja reštaurácia je známa tým, že práve pri nej kladú do piesku vajcia tieto zaujímavé zvieratá. Keď nebudú korytnačky, nebude za chvíľu ani moja reštaurácia“. Nastalo ticho. Bolo to jednoduché, logické a uveriteľné.

Nezapieram, že ma tento človek začal okamžite zaujímať. Skoro som však pochopil, že nieje zrovna ukecaný. Odpovedal jednoslovne, ticho a tak po pár metroch kolektívne mlčíme. Sheriff občas zasvieti baterku a kužeľom svetla vytrhne z tmy kus uhladenej pláže. Ukazuje nám stopy po predošlých hniezdeniach. Tieto sú včerajšie, tamtie sú ešte staršie. Stopy pripomínali neskúseného lyžiara,  no veľkosťou ako od ratráku. Cez meter na šírku!

Kráčame ďalej. Konečne začujeme niečo iné ako pravidelné nárazy vĺn. Sheriff tým smerom krátko blikne a ja môžem vidieť ako mu na chvíľu zasvietia biele zuby. Bolo to ono, našli sme, čo sme hľadali, no on si len sadol bez slova do piesku. “Keď korytnačka vyberá miesto pre budúce potomstvo tak je stále veľmi zraniteľná a svetlo baterky ju môže vyľakať. V momente keď začne klásť vajcia už však prichádza stav podobný tranzu“, vysvetľuje. Sadneme si preto do teplého piesku aj my a čakáme. “Naša” korytnačka medzitým rytmicky hrabe obrovskú dieru a metá piesok na všetky strany. Inštinktívne si vyberá miesto nad čiarou prílivu, kde sú naplavené suché listy a tak je zvuk každej porcie do ticha noci niekoľkokrát znásobený.

Hrabanie konečne ustane. Sheriff sa pomaly postaví a kývne aj na nás.

oťKA

Sarong – samec od sárí. Praktický kus odevu. Som celkom rád, že nieje vidieť nič hambaté.

Bola fakt majestátna. Jej sýto-olivový pancier miestami pokrývali prichytené koraly. Početné ryhy od zubov a skál prezrádzali úspešnú bojovníčku. Teraz však korytnačka odovzdane kládla vajcia a plakala. Fakt plakala, z očí jej pri tom padali do piesku slzy ako hrachy.

Samica nakladie priemerne sto vajec. Pozoruhodné je, že sa údajne vždy vracia na tú istú pláž. Ak všetko ide dobre a je správne teplo, po 50 dňoch sa z piesku rozlezú po pláži mláďatá. Spojenie “správne teplo” nieje náhodné – podľa wiki som sa nachytril, že ak je priemerná teplota v hniezde nad 31°C tak sa narodia iba samice, ak pod 28° tak iba samce. Zmiešaná populácia je teda nemalá výzva aj pre ostrieľaného herpetológa.

katka

Väčšina nakladených vajec sa nedožije dospelosti. Časť “poslúži” ako vítaná zmena jedálničku či vylepšenie rodinného rozpočtu, stavy tých už narodených zasa riadia vlečné siete a lodné vrtule. A tak len tie vyvolené kusy strávia po polstoročí života svoj korytnačí dôchodok v teplých vodách oceánu.

Tento živočíšny druh je na planéte bez výraznejšej evolučnej zmeny od polovice druhohôr. Minimálne 64 miliónov rokov. Predstavujem si, koľko generácií už táto pláž odchovala.. Ak je tu Hommo sapiens (alibisticky prekladané ako človekmúdry) posledných dvesto tisíc rokov tak korytnačky sú tu viac ako tristo krát dlhšie. Nielen tento kus prírody by si teda zaslúžil trochu viac povestnej “úcty k starším”.

Po pôrode korytnačka všetko za našej asistencie zahrabala a ticho vplávala do vĺn.

Diskusia: