Tak schválne, čo viete o Srí Lanke? Že sa to kedysi volalo Cejlón? Že to má v občianke zapísané Pigy čaj? To viem aj ja, ale čo ešte? Priznávam, že ak teraz sypete niečo ďalšie tak ste múdrejší ako ja. Terra Incognita. Nápad ísť práve sem bol živelný ako dážď. Nikto nás tu nečakal, tak sme nikde nemohli meškať. A o to chutnejšie bolo spoznávanie.

Už sterilná letisková hala je aréna kde prebieha neľútostný boj o klienta – biele držky sem prichádzajú ešte nepobozkané a nažehlené. Zatiaľ sa bojuje slušne a bezkontaktne, nízko-prahovou audiovizuálnou masážou. Že či chcem parádnu mapu ostrova. Zadarmo. Jasné, že chcem. Nebol v tom žiaden háčik, akurát bolo do mapy úplnou “náhodou” pribalené safari s plnou penziou. Stačilo podpísať a zložiť zálohu snáď trilión rupií. Mapa to bola ale fakt pekne podrobná, skladacia a “Otíku, papírová“!

Tak som si teda vypočul rozprávku o najlepšej agentúre s nebeským servisom a všetko si do tej mapy nechal tlstou fixkou zakrúžkovať, sám som tam pridal zopár svojich krúžkov, poznámok kde je safari, ako sa tam ide a s takto “znehodnotenou” mapou som nakoniec odkráčal. Máme plán, sme nachytrení  a ideme ďalej. Bude tu sranda!

Ako vždy, bežný srílančan domový sa pre náš štýl cestovania ukázal ako najlepší zdroj poznania a tak už v autobuse do “centra” pribúdajú do mapy ďalšie zaujímavé krúžky. Mesto Kandy, čajovníkom obkľúčená Nuwara Eliya, Hikkaduwa na surfovanie, slon s krokodílom v Udawalawe, Adamov vrch. Prvý krát sa tam taktiež dozvedám o možnosti pozorovať voľne žijúce karety obrovské a všímam si, že chlapi majú chlpaté uši ako hobiti. Páči sa nám tu!

Hlavné mesto sa volá podobne ako ten detektív v baloňáku – Colombo. A podobne rozpačito pôsobí. Už autobusové nádražie je totiž po klimatizovanej letiskovej hale celkom  iná liga, čo sa dalo čakať – takmer tridsať rokov intenzívnej občianskej vojny je cítiť vo vzduchu ako dobre odležaný durián. Aj napriek tomu sú však miestni usmievaví.

Zaprášené ulice a vysoká vlhkosť vadia z nás najviac thajským leukoplastom, čo si Muška nesie po celom tele od pádu z motorky. Odliepajú sa. Na rany sa miesto nich nemilosrdne lepia ľahké bavlnené nohavice. A prach, všadeprítomný prach. Nemocničná sterilita je antagonizmus toho, čo sme tu prvý deň našli. Hľadáme pokojné miesto. Potrebujeme sa po prelete znova trochu poopravovať, pofúkať si rany. Hotel, sprcha a litre dezinfekcie Betadine. Nikto v okolí nemá lepší plán na večer!

Vyzerá to ako sranda, no nám moc do spevu nie je. Skôr do revu. Mária je ohobľovaná tak, že zvažuje odchod do krajín s lepšou lekárskou starostlivosťou. Napríklad na Slovensko. Snažím sa jej pomôcť ako to ide. Moc to nejde a tak jej okrem morálnej podpory nesiem aspoň proviant. Bola to skutočne zlomová situácia – Srí Lanka mimo rezort nepatrí k top sterilným destináciám a zoznam tunajších infekčných chorôb je len o málo kratší ako súdny spis Ivana Lexu. V takto vysokej vlhkosti sa akákoľvek blbosť hojí komplikovanejšie, pri našom štýle cestovania sa špine úplne vyhnúť nedá a tak bolo váhanie na mieste.

Všetko sa nakoniec darí. Máme hotel, čoskoro je na dnes vydezinfikované (znova sme si trochu v kúpeľni rituálne zaskučali pri strhávaní leukoplastov) a hlad nás vyhnal na ulicu. Bez stokilového batohu sa kráča na parádu, človek skoro lieta. Prvý krát jeme v miestnej žrádelni rukami a dojímame sa nad gýčovitým západom slnka.

, povedal raz nejaký múdry (a zároveň asi trochu smutný) fotograf. Súhlasím. Zavrite si teda aspoň oči. Predstavte si teplý vánok od oceánu, do ktorého sa práve ponára hasnúce slnko. Na oblohu niekto vylial vedro ružovo-fialovej a vôňa pečenej kukurice sa v dave piknikujúcich ľudí mieša so slaným vzduchom. Decká naháňajú po vysušenej tráve loptu. Ľudia skáču oblečení do mora a všade naokolo počuť vravu baviacich sa domorodcov. Normálne sa rozprávajú, tak ako sme sa my rozprávali ešte dvadsať rokov dozadu. Z očí do očí.

Do toho kakofónia hudby z rôznych zdrojov. Táto bezstarostná atmosféra bežného dňa nás okamžite pohltila. Koláž podčiarkujú predajcovia šarkanov – sú tu snáď všetci z našej slnečnej sústavy. V živote som nevidel lietať toľko príšer naraz. Niektorí ich majú vo vzduchu dvadsať, iní ešte viac. Trčia ako obrovské antény, nakláňajú sa v poryvoch teplého vetra zo strany na stranu, aby hneď potom zastali na oblohe ako prikované. Človek je zrazu smutný, že ešte nemá svojho draka!

Sme v moslimskej zemi

Definitívne. Zisťujeme to tak, že po nás syčia všetky babky v burkách a chlapi s potmehúdskym úsmevom žmolia ruženec. Normálne sa snažíme splynúť – maskujeme sa, nosíme sarongy, hidžáby, šatky na hlavách a nohavice pod kolená kde je to vhodné, ale tu sa Maruš vzbúrila. Nechcela si znova lepiť textil na otvorené rany a tak si dala rifľové kraťase tesne pod riť. S tými flajstrami vyzerala podobne kruto a nekompromisne ako John Hartigan zo Sin City. Táto známka punku tu ale babky evidentne pohoršuje viac, ako je nám príjemné a tak sa do budúcna učíme obliekať v súlade s koránom. Vo zvedavosti však korán zjavne nikomu neprekáža a tak sa jej úplnou náhodou počas večera dotkne asi dvadsať okoloidúcich stehna či zadku. Spozorniem.

Inak, zatiaľ bez problémov. Akurát sa mi podarilo za pár hodín kdesi stratiť tú luxusnú mapu. Vyberáme teda najdrahší hotel v okolí a opäť sa hráme na solventných hostí s neutíchajúcim záujmom o safari. Keď nám pri vstupe dvaja lokaji vo fraku a bielych rukavičkách otvárali snáď päť metrov vysoké krídlové dvere tak sme trochu spozorneli, no ťažíme z pozitívneho rasizmu a ako bielym držkám nám to nakoniec opäť vychádza. Vitaj, nová mapa je na svete! Už len podopĺňať po pamäti krúžky a môžeme vyraziť. Zajtra priamo do epicentra ostrova, vlakom do malebného mesta Kandy.

O tom, že cestovanie treťou triedou môže byť prvotriedny zážitok, prečo nás všetci v Kandy volali “chodiaci ľudia”, ako sme žuvali v budhistickej ubytovni betelové listy a ďalšie si môžete prečítať tu. Majte sa fajn !

Diskusia: