Pomaly, ale o to istejšie sa blížime k hraniciam Pakistanu a ide to poznať. Tento štát má totiž s Indiou desaťročia zakopanú vojnovú sekeru tak, že z nej trčí rúčka a vojenské khaky gace sme začali vidieť častejšie ako je milé. Sme na severe štátu Pandžáb, všade okolo veselí chlapi v elegantných turbanoch a my vstupujeme do svätého mesta Sikhov – do bájneho Amritsaru!

Jazero nesmrteľnosti

Názov tohto viac ako miliónového mesta je odvodený od slova “Amrit Sarovar“, v preklade “jazero nektáru nesmrteľnosti”. Prečo taký názov vysvetlím neskôr, teraz vstupujeme do mesta a ako vždy nám treba najskôr riešiť problém s ubytovaním – moju úplne najviac najneobľúbenejšiu časť každého dňa (určite si viete predstaviť už len krajšie veci ako sa v pekelnom teple po celom dni kodŕcania na motorke hádať s mrzkým Indom o cenu…).

Po dlhšom hľadaní úspešne zneužívame naše biele držky a skrz sociálne inžinierstvo kombinované s pozitívnou diskrimináciou sa ubytovávame priamo v srdci mesta, v Zlatom chráme, v oddelení pre cudzincov s parádne zapamätateľným názvom “Sri Guru Ram Das Nivas“. Odmotávame z motoriek batožinu, zamykáme to všetko do lockerov a hurá, ide sa objavovať !

Lekcia pohostinnosti, časť prvá

Toto miesto je magické minimálne pre jednu vec. Väčšina náboženstiev má totiž v návode na použitie také tie reči o láske k blížnemu svojmu, o vzájomnej tolerancii a podobne. Teória je krásna, no takmer vždy to celé stroskotá na nás ľuďoch, na našej schopnosti pretaviť tento morálny kódex do bežného života. Ľahké to nemajú nikde, ani tu nie. Sikhovia však nás – inovercov – svojou pohostinnosťou zdrapili, ubytovali v najlepšom čo práve mali, nasýtili, posadili na sladký čaj a ešte sa nás s úsmevom minimálne raz za chvíľu pýtali či nepotrebujeme s niečím helfnúť. Hodilo by sa parkovanie pre motorky…

Lekcia pohostinnosti, časť druhá

Motorky nám protekčne dovolili zapichnúť v átriu, tak rozháňame davy na dlážke oddychujúcich pútnikov a odhadzujeme to pod schody. Obchádzame obrovskú frontu na registráciu. Miesto toho, aby sme v nej strávili zvyšok života mizneme za dverami s označením “len pre cudzincov“. Zatiaľ čo tu každodenne tisíce ľudí všetkých generácií spia len tak pohodení na kobercoch tak my máme zadarmo izbu s klimatizáciou, vodomat s (funkčným) filtrom, privátnu sprchu a osobnú stráž – fúzatého jednorukého Omara Sharifa – postávajúceho pri vchode. Za tie tri dni čo sme nakoniec v Golden Temple strávili sa tam zišla pestrá národnostná paleta. Spali tam s nami traja až nemiestne elegantní Francúzi, na lobstera spečení mladý fínsky pár, jeden kus Kanaďanky a dvaja ľahko rozpoznateľní rusi.

Selfie Sir, selfie!

Indovia tento pre mňa ťažko pochopiteľný spôsob sebaprezentácie celoplošne milujú a ja vám teraz rozpoviem jeden príbeh. Sedím podvečer druhého dňa v átriu Zlatého chrámu v Amritsare. Okolo vrava ako na trnavskom jarmarku a ja pozorujem v strede fotiacich sa Indov s fínskym kamarátom, ktorého pravdepodobne odchytili cestou na záchod. Predstavte si to ako menšiu autogramiádu. Postupne k nemu prichádzajú skupinky aj jednotlivci, on sám, ich sú tisíce a dokola slušne prosia ochotného severana o fotku. Nateraz má všetku pozornosť na seba upriamenú on a mne je tak aspoň na chvíľu dopriata sladká anonymita neviditeľného pozorovateľa.

Hlavne nenápadne

Viem však, že to nepotrvá dlho. Snažím sa preto moc nehýbať, držím sa pri zemi no aj tak sa po minúte blížia tri mladé dievčatá. Postávajú s telefónom v ruke meter odo mňa, postrkujú jedna druhú, zbierajú odvahu. Keď to už nieje k vydržaniu tak sa im na fotku ponúkam sám. Sú šťastné prešťastné. Pózujem s churchillovským “victory”, na ďalší telefón robím tej mladšej rohy, nech to majú v rámci možností pekné. Pri tom sa bavíme kto s kým odkiaľ prišiel, kam potom ide a ako sa mu tam kde bol páčilo.

Ukazujú mi v telefónoch fotky, niečo z domova a okrem toho zisťujem, že sme tam odfotení takmer všetci bieli z okolia. Väčšina tých, čo s nami zdieľajú ubytovanie pre cudzincov. Niektorí viackrát. Čerstvo odfotený Fín, päť fotiek ďalej jeho priateľka, ja s krutým gestom “victory”, rusi, kanaďanka… celá séria pracne  pozbieraných a vhodne či menej vhodne odchytených belochov sa tlačila na sim-karte tohto telefónu.

Muška plní túžby

Pýtajú sa či som tu sám a ja cítim, že odpoveď poznajú. Vravím, že nie, že som tu s priateľkou. Dievčatám sa kolektívne rozšíria zrenice do veľkosti dopravnej značky zákaz vjazdu. Ako keď v dostihoch a sázkach konečne kúpite toho fialového Doniphana. Taká blondína? Vlasy asi takto? Prikyvujem dvakrát áno, naviac odtajňujem, že sa volá Mária a na svete je v ten moment okamžite o tri šťastné duše viac. Že čo teraz robí tá moja Mária, pýta sa najodvážnejšia a ostatné dve ani nedýchajú ako čakajú odpoveď. Oddychuje, odpovedám stručne nakoľko nechcem kaziť romantickú predstavu vysvetlením, že má už druhý deň srač… problém so zažívaním.

Už som vedel čo bude nasledovať, keď tá najodvážnejšia navliekala anglické slová do vety –

 Jasné, postavil som sa a oni zvýskli radosťou ako keď si príde na dedinu kúpiť nanuk Justin Bieber. Kto nezažil tak asi ťažko uverí. Maruš som to v krátkosti vysvetlil a snažil som sa ju na to nejako dopredu pripraviť, no na toto sa bežný človek pripraviť nevie. Keď sme sa totiž spolu vrátili na átrium tak kočky od prebytku energie vyskakovali a kričali “Mária, Mária”, až to bolo celé dojímavé.

Harmandir Sahib – Zlatý chrám v Amritsare

Zlatý chrám tvorí komplex bielym mramorom obložených budov. Vstupujete bosí a s pokrývkou hlavy. Centrum tvorí hradbami obkrúžené štvorcové a zaručene sväté jazero, už spomínaný “Amrit Sarovar“, v ktorom plávajú obrovské zlaté ryby a v ktorom sa Sikhovia obradne kúpu. V jeho strede je stavba v tvare otočeného lotosového kvetu obložená čistým zlatom. Pozrite fotky. Spodný mramor dekorujú motívy zvierat a kvetov, v podobnom štýle ako Taj Mahal v Agre.

Miestna nezabudnuteľná kuchyňa

Tento odsek sa volá jednoznačne, no názov je cielene zavádzajúci. O to, čo asi každého napadne ako prvé vlastne v skutočnosti vôbec nejde. Jedlo je vedľajší produkt môjho rozprávania, skôr tu ide o spôsob jeho prípravy. V Zlatom chráme sa bežne vydá denne zdarma šesťdesiat tisíc porcií každému, kto si príde zobrať. O krevety a kaviár nezavadíte, podáva sa jednoduchá krma na plechovej tácke – biela ryža, placky čapáty, šošovicový dhál, sladká ryža a teplá voda.

Projekt, ktorý funguje

Všetko beží už desaťročia na báze darov, ktoré spracovávajú dobrovoľne “okoloidúci”. Pútnici sa tu na deň, dva, týždeň, či zbytok života (podľa preferencií) menia na kuchárov, čašníkov či umývačov riadov. V tureckom sede krájajú cibuľu, miešajú sabdži, čistia cesnak, umývajú riady či podávajú jedlo – iniciatíve sa medze nekladú. My sme si samozrejme tiež na pár hodín sadli na zem a niečo odkrútili, čo bol v takto namiešanom kolektíve obojstranne unikátny zážitok. Indovia milujú príbehy (a selfie!), sú komunikatívni a popri práci stihnú veľa vecí. Napríklad prekonať počiatočný šok, že s nimi dvaja Slováci chcú čistiť cesnak.

Sadli sme si a hravý Ind nám okamžite prihral erárny nôž. Všetci čakali, že sa za minútu postavíme a že nás čistenie toho drobného produktu prestane baviť. Že sa to na výkon viac orientovaným Európanom okamžite zunuje. No ono to bola čím ďalej väčšia sranda! Postupne sme sa “prepracovali” do oddelenia, kde sa robili úzkoprofilové protekčné maslové naany či kde sa podával iný čaj. Parádny zážitok, táto lekcia tolerancie sa nám nakoniec pozdávala viac ako prefláknuté “nektárové jazierko nesmrteľnosti”.

Hoci aj to nebolo vôbec zlé !

Diskusia: