Denník. Štvrtého mája, mesiac na cestách. Toto píšeme offline z Vadodary, viac ako miliónovej aglomerácie, kde sme to včera k večeru vyčerpaní zapichli. Hneď za značkou mesta sa nás so slovami “May I help you?” ujal Mayur na úplne novom Royal Enfielde, vracajúc sa z worku v ABB. Po požiadavke na lacné ubytovanie nás ochotne odnavigoval do čerstvo vybalených a vyluxusnených staničných dormáčov (300/os. za 24 hodín a naozaj to bolo pekné ubytovanie, A/C a všetko), vyhádal u recepčného nejakú zľavu, na počkanie diagnostikoval z našich spálených ksichtov dehydratáciu, akútny nedostatok elektrolytov a kúpil na to prášok.

Volá sa to úplne nápadito – ORS, v preklade niečo ako “Orálne rehydratačné riešenie” a v Indii je to súčasť každej lekárničky. Uznajte – vec s takto progresívnym názvom vás proste MUSÍ popraviť. Chutí to teda ako voda z práčky ale citeľne to pomáha, tak toho pijeme na litre. Pracovník roka Mayur má za túto neoceniteľnú radu od nás masívne karmické plus do všetkých budúcich životov!

Všade dobre, doma najlepšie! Ale doma to človek nikdy nezistí..

Tento blog má byť predovšetkým pravdivý a my tak musíme po mesiaci nízkorozpočtového cestovania po Indií priznať, že nás táto krajina na rôzne spôsoby láme. Príklad. Akýkoľvek presun je problém. Štáty ako Maharastra a Gudžarád majú práve v máji vyhajpované leto a teplotný komfort – také to naše staré dobré domáce optimum – sme tu zatiaľ nenašli. Buď je človek zplavený až za ušiskami, alebo je na chvíľu zalezený niekde vo vymrazenom office kde mu do ksichtu funí desať stupňová klimatizácia.

Nedá sa to vyhrať. Hneď po prílete sme sa celkom kruto spálili “na Jána Husa”, neskôr sme zostali sopľaví ako africké deti a práve teraz sme dobodaní od moskytov, kašleme a máme od kruto štipľavého jedla vyleptané trávenie. India vás nenechá zlenivieť a stále je tu čo riešiť. Treba však povedať, že toto leto je aj podľa domácich teplotne veľmi vydarené a po celej krajine zomierajú desiatky ľudí na prehriatie a dehydratáciu. Noviny sú toho plné. Zloba je to hlavne vo veľkých mestách – Dílí, Bombaj a fakt desiatky.

Nuda nehrozí

Nám z hicu na počkanie kolabuje technika, prestávajú fungovať mobily, trhajú sa istenia ktorými fixujeme batohy a sedadlo je po piatich minútach na slnku ako jedálenský pekáč. To všetko následne opravujeme, lepíme a riešime, čo znamená ďalšie presuny, .. a tak dokola. Na šupu vysajeme dva litre balenej vody a hneď to vypotíme – ani si poriadne nepamätáme, kedy sme tu boli naposledy čúrať. Snažíme sa s tým bojovať, hrať aspoň o česť, no treba uznať, že je to naozaj únavné a India vyhráva.

V noci som mal kŕče v nohách – asi od toho nedostatku minerálov. (ORS!!) . Nič som nespal. Nikdy predtým sa mi to nestalo, doposiaľ som sa dokonca snáď považoval za nadmerne odolného jedinca. Tu je to však iné. Akákoľvek blbosť v teple vykvitne. Kašel sa zhorší, otlak sa zapáli, koža popraská. Na motorke chodíme v celej obuvi, rifliach, dlhom tričku, čo spolu s prilbou a šatkou cez ústa proti prachu robí pekelnú kombináciu.

Človeku nevyhovieš

O šiestej svitá, do deviatej to ešte ide, cez obed peklo peklíčko a potom sa dá ťahať až tak hodinu pred zotmením. Balená voda čo vozíme so sebou v motorke má po chvíli 60 stupňov a chutí fakt hnusne. Ale, povedzme si tu a teraz úprimne – kto by nám dvom vyhovel? V Nórsku sme skučali aká je tam zima, ako nás “zebou nožičky” a ako veľmi chceme na slnko. Tu je 45 v tieni, slnko odkedy nám opečiatkovali pasy a skučíme znova. Človek sa toho pri cestovaní toľko o sebe naučí …

Vo Vadodare parkujeme tri dni a čakáme, až sa dáme znova trochu do poriadku. Dokupujeme od tepla potrhané gumicuky, chlastáme ORS a opäť čakáme na pravidelnú stolicu pevnejšej konzistencie. Je to tam však celkom sranda. V meste práve prebiehajú medzinarodné majstrovstvá v šachu, veľká časť šachistov býva v našich dormáčoch, tak s nimi kecáme a úspešne ponižujeme priemerné IQ v budove.

Paráda, opäť v sedle

Štvrtý deň ráno nám konečne blikne miesto hnedej zelená a tak ešte pred svitaním obaľujeme znova motorky batožinou. Svištíme nekompromisne šesťdesiatkou do mesta s názvom Ahmedabád! Predstavte si situáciu. Idete takto na motorke ulicami, posúvate sa snáď s polkou miliónového mesta ulicami a zrazu niekde za križovatkou zaparkovaný obrovský slon. Živý, klasicky indický. Slon. Nie, tentokrát sa naozaj nejedná o pravidelnú sobotnú halucináciu. Tohto tvora mame obzvlášť radi, preto hádžeme motorky na stojan a ideme chobotnatca pozdraviť.

Fixácia Hondy Hero aneb Hrdina sa prvý krát kazí

Muške tam niečo rachotí tak, že aj miestni spozornejú a slabšie povahy jej uskakujú z cesty. Zisťujeme, že výfuk už nejakú dobu len tak svojpomocne silou vole visí, čo vo výsledku spôsobuje ten exoticky podmanivý zvuk. Kúsok od slona teda brzdíme svákovi v garáži a u najzamastenejšieho obyvateľa Ahmedabadu bez problémov sockujeme vyklepanú skrutku a šróbovák (dobre teda, pre gramatických nacistov to nazveme skrutkovač). Vyriešené! Keby boli všetky opravy v budúcnosti ľahké ako táto..

Fixácia Hondy Hero aneb Hrdina sa druhý krát kazí!

Ďalší deň opäť od rána nekompromisne svištíme. Hecujeme sa, šponujeme to, vstávame pred svitaním, aby sme po tridsiatich kilometroch zostali pre defekt visieť niekde v prdeli pred veľkou mliekárňou Amul. Zapadákov, koniec sveta. Stala sa nám tam celkom nepekná vec – za jazdy nám na Spleňďorovi odišiel do večných lovíšť na kolese ventil. Rana a čau, za sekundu išla Muška vzadu na ráfe a nebola to celkom v tej rýchlosti sranda. Snáď životu-nebezpečno!

Motorka sa bez vzduchu v pneumatikách chová inak a naozaj ho tam treba. Našťastie sa nič nestalo, po dvoch tisícoch kilometrov je Mária ostrieľaný vodič, a my sme v Indii, v krajine zázrakov kde je cudzinec stále hosť. A tak nás vrátnici z mliekárne kompletne odbavili – okamžite volajú známemu do servisu, budia ho, vysvetľujú situáciu, Muške prinášajú posteľ (naozaj!) a ja miznem s chlapom a kolesom niekde v garáži. Hej-hou, prvý krát idem slávnostne za defektológom, ktorého v týchto končinách nevolajú inak ako pankčrvalla!

Púštny štát a Veľký Abu

Opúšťame Gudžarád, prekračujeme hranice do Rádžastanu, veľkého pieskoviska. A prichádzame na fakt divné miesto. Mesto Abu Road sa zastavilo v čase. Asi tak dvesto rokov dozadu. Vnárame sa do neho. Uličky široké na rozpaženie, nejaký chlap predáva cigarety zo skrine a vďaka nadzemnej “kanalizácii” máte okamžitý prehľad o kvalite trávenia všetkých susedov. Stredovek. Nie však temný, ale taký skôr veselší. Plusové body pridávajú smejúci sa ľudia a živočíšno.

Po krátkom hľadaní berieme izbu v hinduistickej dharamsale – ubytovaní pre hinduistických pútnikov. Za 500 rupiek bratu, no nekúp to. A s fungujúcou klimatizáciou! Za 60 sa dá síce zostať v spoločnej cimre bez AC, no keď teplomer zľahka atakuje päťdesiatku tak nieje moc nad čím špekulovať (dharamshaly a gurudvari sa dajú nájsť takmer v každom väčšom meste. Treba sa pýtať po “gurudvare” či “dharamsale” a pri troche šťastia večer ľahnete takmer zadarmo.

—
Dôležité zistenia:

Mysleli sme, že nám po krátkom čase dôjdu “dôležité zistenia”. Zistili sme však, že je táto krajina aj v tomto ohľade nekonečná. Napríklad…

• V Indii máju prechody pre chodcov vedúce od krajnice iba po stredovú čiaru. Ďalej nie. Asi aby sa mohli chodci dostať teoreticky bezpečne dostať aspoň do stredu cesty.
• ak hľadám izbu a behám z jedného hotela do druhého tak je dobré si už v tom prvom zobrať vizitku. V ďalších ju treba pri zjednávaní viditeľne držať v ruke. Hotelier to bude brať ako konkurenciu a dá lepšiu cenu.
• v Rádžastáne a Pandžábe nejde pre šialené teplo v čase okolo obeda jazdiť. Fakt nejde.
• niektoré miesta v Indii voňajú či smrdia naozaj divno. Napríklad, desať kilometrov cesty do Gandhinagaru voňalo ako čerstvo naparená knedľa.
• najväčšia zloba na ceste sú z prehľadom autobusy akéhokoľvek rozmeru. U nás musí vodič autobusu absolvovať povinne psychotesty a jazdí iba ak prejde. Tu je vodič s normálnym psychologickým profilom automaticky diskvalifikovaný a jazdia snáď iba psychopati.

Diskusia: