Karni Mata – indický chrám “U mokrej krysy”
Rádžastan bol naozaj dosť hustý. Preveril nás. Najväčší štát Indie, všade púšť a cez leto teploty že by vám spoľahlivo roztrhlo aj ten nový záhradný teplomer z Lidla. Rozpálený asfalt nás ničil, mestá nedali v noci spať. Osobné autá vystriedali biele terénne Toyoty, z nich sa na nás ticho a tajomne mračili zafačovaní nomádi s ostrými črtami tváre, okolo cesty pobehovali voľne pohodené ťavy.
A samozrejme, všade prítomné, na rôzne spôsoby pomaľované no vždy spoľahlivo preťažené nákladiaky TATA. Tie totiž nemôžu v Indii chýbať. Na prednom skle vytvorený záclonkami iba taký malý priezor, vzadu alibistický nápis “Prosím trúbte“. Voláme ich Tatabojs. Tieto autá sú ako tank. Ich šoférom snáď amputovali pud sebazáchovy a k tomu zabudli ráno pribaliť ohľad voči ostatným účastníkom cestnej premávky. Keď ide v protismere TATA tak klopíme ušiská a brzdíme v piesku čo najďalej za krajnicou. Už sme si na to zvykli, nieje TATA ako tata.
Jodhpur sa nazýva aj “Modré mesto”. Neviem prečo. Asi že má tak úzke uličky.
Cez veľké pieskovisko
Deň za dňom prechádzame krajinou. Abu Road, Pali, turistické mesto Jodhpur s obrovskou monumentálnou pevnosťou a modrými domami, nevľúdny moslimský Nagaur a najväčší ťavý trh v Indií.. to sú všetko mestá kde sme jednu či dve noci prespali. Niekde to bolo lepšie, inde nie, cestovanie bolo emočne pestrofarebné na všetky strany. Každé z týchto miest išlo zaradiť. A potom to prišlo. Miesto, čo takmer nejde uchopiť (skoro by ste vlastne ani nechceli), nakoľko na to doposiaľ u nás v duši neexistuje žiadna kategória. Prichádzame do chrámu Karni Mata v Deshnoke, kde hlodavce dávajú dobrú noc.
Veľkosť misky dáva tušiť početnosť populácie. Miestne krysy sa tu majú lepšie ako niektorí Indovia.
Krysa sem, krysa tam
Poznáte to – hlodavce prenášajú choroby. Aj holuby. “Nechytaj to”, vravela mi mama. “všetko sú to rýdzo smrteľné veci!” A potom naleziete v Indií do chrámu Karni Mata v meste Deshnok, kde je krysa posvätná a prosperuje viac ako v zadných uličkách starého Bombaja. Sú ich tu tisíce. Mokré, nebojácne drzé a všade. Lezú po vstupnej bráne, lezú z dier, jednú mám za sekundu v prilbe a nejde vytriasť. Treba sa tam vyzuť a tak bosými nohami nesmelo šliapeme po prachu, hovnách a okolo to smrdí ako v nikdy nečistenom zajačníku.
Snažíme sa tváriť aspoň trochu sakrálne ale na tomto mieste to akosi drhne. Chrám je ako ementál a každá diera je plná hlodavcov. Samozvaný nadháňač sa nám snaží marketovať hlodavca – albína. Kto ho uvidí bude mať vraj v živote šťastie, no my nie sme v stave to tak naplno oceniť. Motáme sa po objekte, fotíme sa s indickými turistami. Oni totiž milujú príbehy a novodobý fenomén – selfie – si tu tiež našiel živnú pôdu. Deshnok nieje úplne po trase, boli sme tam vtedy jediní bieli ľudia a tak na nás stála za chvíľu väčšia fronta.
Poriadne “zakrysované”.
♦ Uhm, a prečo teda práve krysy?
Podľa legendy požiadala Karni Mata, štrnásta inkarnácia Boha Durga, o vzkriesenie duše syna smútiaceho rozprávača. Boh smrti Yama to však odmietol urobiť, a tak vzpurná Karni Mata na protest proti tomu následne inkarnovala duše všetkých rozprávačov do tiel potkanov. Pcha, a máš to, hnusný Yama! Spomeňte si na to keď budete najbližšie dávať niekde pascu na myši. Možno sa vám do nej totiž chytí mladý Ernest Hemingway!
♦ A nieje to nebezpečné?
Deshnok určite nebude patriť medzi miesta kde by ste sa najedli zo zeme, no aj počas najväčšej indickej morovej epidémie všade okolo bolo toto mesto ušetrené. Tunajšia kolónia je totiž dobre živená a vraj – čo udivuje aj vedcov – prirodzene izolovaná. Nepustia medzi seba “neburžoázne” krysy z okolia a rozmnožujú sa výlučne len medzi sebou. Asi to teda budú ozaj aristokrati …
Zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne ak je intenzívny. Stálo to za to, no druhý krát by sme tam už asi neliezli. Večer drhneme nohy trikrát po sebe, potom pre zmenu znova a stále je to málo. Tri dni sme videli všade potkana, ďalšie sa nám o nich už len snívalo.
Našťastie…
