India ma ako európana plného stereotypov neprestane udivovať minimálne v jednej veci – čokoľvek čo tu začnete sa môže skončiť akokoľvek. Absencia štandardov dáva tušiť, že aj dve rovnaké úlohy s úplne identickým postupom riešenia môžu skončiť diametrálne odlišne. Moja fantázia je na toto prostredie plochá, nestačí na to.

Príklad, dnes. S sme Muškou dospeli k presvedčeniu, že je už asi ozaj vhodná doba poslať na Slovensko tie sľúbené pohľadnice. Poznáte to – pohľadnica, to je tá vec z praveku. Posielali sme to z letného tábora, keď ešte nebol narodený E-mail. Kartička s obrázkom na jednej strane, venovanie a adresa na druhej, známka. Hotovo. Blbá pohľadnica, primitívnejší je už snáď len jej nevlastný brat “korešpondenčný lístok“, a aj to som si nie istý.

Indická odysea začína

Smerujeme teda na Bombajskú poštu. Doposiaľ všetko ok. Keďže sme zabývaní vo štvrti Fort kúsok od Victoria Terminus tak to máme na poštu cez ulicu. A tééda, nie je to pošta hocaká – hlavnejšia už nie je a táto má prominentné PSČ 400 001! Gigantická budova z čias anglickej nadvlády.

“Postcards? First counter, Sir!“, suverénne zadelí nami čerstvo zobudená ostraha. Smerujeme teda k prepážke s pyšným číslom jedna, kde však nie je ani noha. Ani na dvojke a trojke, zato na sedmičke oproti je fronta na hodinu. Odchytávame dôležito vyzerajúceho pracovníka v nažehlenej bielej košeli, vysvetľujeme požiadavku. Ten chvíľu niekam internou linkou volá a tvári sa pri tom akoby práve dával pokyn na odpálenie jadrovej hlavice. S tvárou obhajcu pokrového šampionátu nám dáva pokyn, aby sme ho počkali presne tu – ukazuje na konkrétnu obkladačku pod nohami – a stráca sa v chodbe.

Majstrovstvá vesmíru v čakaní

Po piatich minútach premýšľame nad dôležitosťou tých posraných pohľadníc. Je tam hic ako v pekle, nehýbe sa vzduch. posúvame sa teda kúsok z tej obkladačky pod vetrák a riešime, či nás “pracovník roka” nemohol medzi tým niekde vytrúsiť. Po štvrť hodine sa pán v košeli opäť objavuje a dáva nám ďaľšiu indíciu. Ako otec Fura z Pevnosti Boajárd. “Done. Treasure department, first floor. Po chodbe vľavo, úplne na koniec. Čakajú vás ! ” Asi nejaký boss od pošty, premýšľame cestou. Ale dobre, aspoň bude z čoho vyberať.

Berieme schody po dvoch a nahlas diskutujeme, čo za parádne pohľadnice nám ponúknu v oddelení cenín. Nachádzame to ľahko. Pán v okuliaroch ma usekne v strede prvej vety. Vie o všetkom, je riadne informovaný “zhora”, čaká nás, ukazuje na stoličky a mizne vo dverách. Pár minút si nás na oddelení nikto nevšíma. Po ďalšej desaťminútovke prichádza naspäť s otázkou, čo sme to vlastne chceli.

Koľko je v Indií za vraždu v afekte?

Ide do tuhého, som pripravený vraždiť. Dva nádychy …”Pohľadnicu. Asi takto veľkú kartičku s obrázkom na jednej strane, na druhú napíšete Ahoj babka, pozdravujem Ťa z Bombaja”, adresu a hotovo. ” Že kam to chceme poslať a koľko známok potrebujeme. “Kristapána. Do Európy a potrebujeme známok tak akurát. Nemám šajn, za koľko sa posiela pošta z Indie do Európy, nikdy predtým som to nerobil. Tri kusy pohľadníc a na to 5 sád známok. Dve pohľadnice už máme z Puškaru, tri tu dokúpime, to je spolu 5 a na to oslintať známky. A je to!!“, vysvetľujem poštárovi celú históriu v nádeji, že to snáď niečo urýchli.

Medzitým prídu ďalší ľudia a tak sa pán vybavuje v Hindštine s nimi. Mám pocit, že tam zapadáme prachom. Pripomíname sa. Nový chlap nám vysvetľuje, že je pošta dnes v štrajku, že štátni zamestnanci požadujú viac peňazí a nič nefunguje poriadne, no keďže sme cudzinci až z Európy tak nám nejaké tie “postcards” zoženie. Ale vraj musíme počkať, najlepšie na týchto – ukazuje prstom – stoličkách. Stojíme mu teda demonštratívne pred stolíkom, rozhadzujeme rukami ako vrtule v Hainburgu a s údivom pozorujeme ako akcia “postcards” boptná do absurdna. Chlap úkoluje dievčičku, tá (prekvapivo) znova niekam mizne.

Svetlo na konci tunelu?

Po chvíli počujeme strašný randál. To dvaja lokaji ťahajú po mramorovej podlahe na lanách dve kovové bedne. Spolu s bedňami prichádza ozbrojená ostraha – muž a dve ženy so samopalmi – ozbrojená eskorta. “Postcards !?“, pýtam sa možno trochu rozrušenejšie nášho pracovníka tisícročia. Bedne nám nádejne zastavia tesne pri nohách. Niekto však na ne len rýchlo pricvakne zámky a znova sa dajú s celým sprievodom do pohybu. Do teraz nevieme, čo tam vlastne bolo. Asi sa chceli pochváliť, že majú niečo veľmi dôležité v kovovej bedni.

Otáčame sa, no hneď nás zastaví zadýchaná dievčička s otázkou, či môžu byť tie “postcards” štyry, nie tri. Obleje ma studený pot a ona spoza chrbta vyťahuje niečo zvláštne, čo sme nikdy predtým nevideli. Žlté lajstro s, ako by som to len nazval, s … uhm, polopohľadnicami. Tá strana s adresou je v poriadku, na strane obrázka však nie je vôbec nič. Je prázdna. Ale má to štvormo !

Koniec? Happy end? Ale kdeže !

Odchádzame, keď nás na chodbe zastavuje pán z úplne prvého kola. Ten v bielej košeli. Pyšne sa pýta ako parádne to vybavil a či máme tie naše vysnívané “post cards“. Sme na najlepšej ceste skočiť z okna nech sme rýchlejšie vonku, no v skratke mu vysvetľujeme, že hovno vybavil, tie blbé pohľadnice stále nemáme a celé oddelenie si zaslúži nie pridať na mzde ale najlepšie okamžite nakopať do gulí a vyhodiť. Skoro by som povedal, že som na okamžik videl na jeho stoickej indickej tvári náznak emócie. Na malú chvíľu. Odchádza za dievčičkou, niečo jej tri minúty vysvetľuje, aby sa potom vrátil s baladou o štrajku a radou, že nejaké “post cards” určite zoženieme v ich poštovom obchode na prízemí.

Čo by ste povedali, mali ich tam? Bolo pol dvanástej a roleta pred niečim s názvom “Post shoppe” bola nekompromisne zhrnutá dolu až po matičku zem. Už viac zatvorené byť nemohlo. Našťastie to bolo blízko od východu…

PS: Skúsime poslať radšej email. No ani s pripojením do internetu to tu nebýva často úplne jednoduché…

Diskusia: