Thajsko – rev z hotelovej kúpeľne

Môj príchod zo Suan Mokkh bol pestrofarebný a nabootovanie do reality (nevšedných) dní celkom svižné. Po tom, čo sa Maruška roztrieskala na motorke sa jej už nikam moc na požičanom skútri nechcelo. Bolo teda “nutné” v Krabi town vyjazdiť nádrž a užiť si odchodový deň v Thajsku.

Ráno som vybehol na blízke vodopády, potom sa v rýchlom slede dvakrát stratil, obtočil to centrom okolo sochy obrovského kraba a na západ slnka si naordinoval náladovú vychutnávačku do kláštora Wat Tham Su – po 1237 schodoch nad mesto k obrovskej soche Budhu.

nad mestom Krabi town. 1237 schodový psychadelický výhľad na západ slnka. 

A nakoniec, samozrejme, potrebovali sme to uhrať bez penalty za poškriabanú motorku. Nebolo to nijak moc závažné, skúter bol (ako sa vo všetkých inzerátoch píše) v 99% stave nakoľko Muška nanešťastie väčšinu zbrzdila po vzore Freda Flinstouna – vlastným telom.

Klamanie telom

Škrabance na laku som dohladil nechtom, v rámci možností stroj na ulici poumýval a šiel ho večer – pekne za šera – vrátiť. Ženskej v požičovni neprišlo divné, že motorku požičala žena a vracia ju cudzí chlap – veď farang ako farang (to je v Thajsku termín pre cudzinca, niečo ako gringo vo westernoch).  Misia úspešne splnená, Muška mala naspäť cestovný pas doposiaľ väznený ako protizáloha a my sme sa mohli posunúť z Thajska do Malajzie. Pravda je však taká, že viac ako “mohli” sme “museli”. Končili nám 30 dňové víza.

Thajsko je podmanivá zem a ja rozumiem ľuďom čo sem chodia opakovane rok čo rok. Na rozdiel od napr. Tahiti či Egypta som sa tu ja, “farang“, cítil vítaný nielen ako valutový cudzinec, ale aj ako človek a predstaviteľ inej kultúry. A na si ide zvyknúť rýchlo …

Malajzia. Gruppen selfie.

Gruppen selfie. Cestovanie “naľahko” – takto ovešaní sme chodili. Toto je ozajstný backpack, vpredu-vzadu!

Malajzia, tenkrát poprvé

Odlietame. V Malajzii sme boli vlastne dva krát aj keď sme tam dokopy strávili len týždeň. Kuala Lumpur – hlavné mesto krajiny – je zároveň dopravný uzol nízko-nákladovky Air Asia. Pravidelný diváci televíznych novín už asi vedia, že sú to presne tí čo im raz za čas zahučí do mora lietadlo. S gravitáciou majú ich lietadlá snáď trochu väčší problém ako iné flotily vzdušného priestoru, ale zasa, kto by nás dostal spiatočne na Srí Lanku za 100€ či do Kathmandú bratu za 70, hmm?

V tom čase práve záhadne “zmizlo” zo vzdušného priestoru lietadlo sesterskej spoločnosti Ai Asia Malaysia smerujúce z KL do Pekingu tak sme sa smiali, že kupovať si spiatočnú letenku je teraz demonštrácia čistého optimizmu!

V dusivom objatí hlavného mesta

K.L., alebo “Kej El” ako tomu hovoria domáci, je počtom obyvateľov o málo prerastená Praha. Cesta z letiska mi toho moc neponúkla, Sepang a dráha Formule 1 ma necháva chladným nakoľko to v telke pozerám iba v sebaobrane. Určite tomu napomáha aj klimatizácia v autobuse nastavená lízom-lízom k bodu absolútnej nuly.

Inak, pohľad z okna taký rozpačitý. Šedivo. Autobus z letiska nás nekompromisne vypľuje na miestnom (no kto by to bol len tušil!) autobusáku, kde nám ide ďalší o štyri hodiny. Čas si krátime ako každý vie. Tomáš si na naše počudovanie prisadá na kus reči k miestnej dievčine, ja absolvujem inštruktážne umývanie zubov za asistencie ospalých taxikárov a miestnych kuriev. Na nádraží sa po štvrtej ráno kumuluje samá lepšia spoločnosť a práve preto sme tu!

Malajzia. Kolombo v akcií.

Buďte v kľude. Máme to pod kontrolou. Polícia pátra! Alebo zaspala…

Ďalším spojom mierime do centra, čo skóre v prospech hlavného mesta prudko vylepšuje. KL je totiž absolútny kotol kultúr – nežijú tu len Malajci, ale rovnakým dielom Číňania, Indi, Bengálci a vlastne tak trochu celý svet. Na chvíľu dokonca aj štyria Slováci teraz hrdo s báglami kráčajúci smer Chinatown.

Chinatown v Kuala Lumpur.

Hádajte kto ten bordel potom uprace?! Jáá!

Krajina hračkárskych peňazí

Sme rozmaznaní mesiacom v Thajsku a ja hneď z kraja musím napísať “Malajzia je drahá!”. Platí sa tu malajskými ringgitmi, peniaze sú plastové, veselo farebné, vyzerajú ako výherné losy  a pri prepočte ceny hotelovej izby sa chvíľu krútime ako futrá po povodni. Nakoniec však berieme izbu priamo na známej “Petaling street“, čo je niečo ako rodisko všetkých fejkov. Kúpite tu topánky Puna a na Abidasy vám na požiadanie vyšijú priamo v predajni prúžkov viac ako má dlhší prechod pre chodcov. Že chcete na tričko aj krokodíla Lakostu? Žiaden problém.

Malajzia. Mešita v Kuala Lumpur.

Mramorový veget v hinduistickom chráme

My sme mali naviac šťastie! Náš hotel susedil (začínam veriť na osud) opäť s bordelom a tak sme to mali s ponukou na “masáž” pri každom vstupe či výstupe z izby. Slečny “masérky” boli zmaľované ako mýval po Halloween párty a tak nebolo ťažké odmietnuť. Po ľahšom hendlovaní kývneme na štvorku izbu. Muška má takto čerstvo po nehode dosť čo robiť sama so sebou – bágel jej preto nesiem už druhý deň ja. Izba je na štvrtom poschodí bez výťahu, užívam si výšľap. S pocitom tatranských nosičov zhadzujeme do vymrazenej izby batohy. Vonku je teraz vo februári ako u nás v lete pod murárskou pazuchou – teplo, vlhko a smrad – zato tu vnútri je znova tak mínus desať. Malajzia nás z úvodu úplne odrovnala …

Malajzia. Pecene gastany ako na Vianocnych trhoch.

Pri vôni pečených gaštanov sme sa zrazu utrhli domov na Vianočné trhy

Malé veľké povrchové zranenie

Vyvrcholenie prichádza v sprche, do ktorej sa 3/4 z nás už dva dni teší. Muška to však má o dosť komplikovanejšie – rany si začali pýtať svoje, v trópoch to mokvá o dosť viac ako na Považí a tak ich bolo treba každý deň starostlivo prelepovať. To znamená – strhnúť staré a zmokvané leukoplasty, poriadne vydezinfikovať roztokom Betadínu a nanovo zatejpovať. Robil som to ja a po čase som presne vedel odhadnúť ktorý leukoplast pôjde relatívne v pohode a za ktorým dostanem facku. Mali sme dohodu, trhať rýchlo a zbesilo, chladnokrvne a bez zbytočných kecov. Inak to nešlo prežiť. Aj keď to snáď na hotelovej chodbe znelo ako gigantický multiorgazmus, iba my štyria sme vtedy vedeli pravú podstatu našej hlučnej kúpeľňovej kratochvíle.

Vyrážame

Vnorili sme sa do mesta. Najskôr sme pozreli šmelinu pod hotelom. Nebyť tej parádnej ponuky jedál tak to tam vyzerá ako na celosvetovom školení jarmočných predajcov. Práve ponuka jedál to však posúvala o level vyššie.

Predstavte si uličku, kde je možné zohnať vedľa seba indické karí na desať spôsobov, dalbhat, tureckú shawarmu, kofte, či kebab, thajské slíže pad thai, alebo americký burger. Kuchyne celého sveta na jednej ulici a do toho nastrkaný predajcovia parfumov, trenírok, okuliarov Raj Bam, teplákov Facebook, spomínaných tenisiek Puna a zaručene pravej elektroniky. Naviac, naivnejším z nás dajú na všetko doživotnú záruku. Na počkanie!

Streetfood v Malajzii je naozaj carovny. Len málokedy viete, co jete.

Miesto taniera banánový list, ako príbor ruky. Vitajte v Ázii.

Nová móda z KL – obväzy a fáče !

Zafačovaná Muška budí masívny súcit, no miestni obchodníci pamätajúc si snáď Vietnamskú vojnu sú pri cenotvorbe neoblomní. Zato civilisti sa k nám prihovárajú skoro na každom kroku! Pýtajú sa čo sa stalo, prečo je tak dobitá. Prvému vysvetľujeme popravde, potom sa to zvrháva a začíname vymýšľať rozprávky, že je klasický padnutý anjel, alebo rozprávame, že sa od troch rokov chúďa neúspešne učí lietať. V metre sa k nám s otázkou “čo sa stalo?” obracajú ľudia všetkých vekových kategórii, menej hovorní iba ukážu na obväzy a pokrčia plecami. Taký záujem vo veľkomeste som nečakal. Niektorí ma dokonca upozorňujú nech ju bijem menej. To som sa už trochu zľakol…

Malajzia, Melacca. Backpack level Burka.

Mešita v Mellace. Túto parádnu garderóbu ste dostali pri vchode, aby ste nepohoršovali.

V rýchlom slede ochutnávame všetko možné, potom kupujeme žetóny a brázdime mesto fantastickým metrom. Prvý cieľ je dominanta metropoly – Petronas Twin Towers. Netreba to zložito hľadať, ono cez štyristo metrové veže trčia ako vidly z hnoja aj v tak vytiahnutom meste ako je Kuala. Mega, treba zažiť. Cítim sa ako termit pred termitiskom. Po vrchný bleskozvod to má 452 metrov a ja by som si nechcel v garáži spomenúť, že som hore v kancli nechal kľúče…

Twin towers v KL.

V pozadí zavadzajú dvojičky Petronas Twin Towers. MUST! Nič originálne – presne takúto fotku z KL má úplne každý.

Pre masochistov je ešte možné priamo pod nohami Twin towers navštíviť miesto Suria KLCC. Ako spieva Meki Žbirko – obchodný dom to je vlastne novodobý chrám, v ňom tovaru sa klaniame a ten sa klania nám… viac ako 400 obchodov svetových značiek zosypaných do jedného domu. Dobrý test rozhodovacej paralýzy. Ja som sa nedal a skočil tam len na WC (a hádajte na akú, HA!).

Spodok Twin Towers. Malajzia.

Prízemie Twin Towers teraz už bez fáčov – druhá návšteva KL

Mesto protikladov

Večer sa trochu prechádzame. Fascinujú ma miestne kontrasty – obídete uličku fakt luxusných obchodov zozadu a pri pohľade skrz úzku plazivku do šera vidíte snáď tristo potkanov hrabúcich v odpadkoch. Sú všade, bijú sa medzi sebou, lezú po nadivoko naťahanej elektroinštalácií, skáču do košov, sú veľké ako mačky. Krátky strih do béčkového post apokalyptického filmu. Odvrátite hlavu “do bezpečia” komercie, nad vami znova svieti KL Tower (je to až otravné, ale toto je pre zmenu zasa siedmy najväčší voľne stojaci vysielač. 421 metrov k špičke hromozvodu). Dobre je. Prejdete päť krokov a znova, priamo pod mega budovami spia ľudia bez domova priamo na parapetách nateraz pohasnutých výkladov…

Dojednávame u miestneho dílera svieže ranné lupene na cestu mrazeným autobusom naspäť na letisko. Smer Sri Lanka!

Odchod smer zážitky

Budík nás vytrhne zo sna pred piatou. Na chrbát hádžem svoj batoh, na predok beriem Muškin. Je ešte stále s tými škrabancami nepojazdná, tak opäť kráčam po schodoch ako kozmonaut. 40 kilogramov batožiny pred piatou ráno je výzva. Chce sa mi spať, mám pocit, že vstávam ako prvý v KL a blízkom okolí. Budíme recepčného, vraciame kľúče, ovládače, on nám za to vracia zálohu a ide naspäť chrápať. Stále sa cítim ukrivdene, teraz však už viem, že stredoeurópan má k tomu o veľa väčšie sklony ako dôvody.

Hneď pred vchodom prekračujeme rodinu spiacu na väčšom papierovom kartóne. Slušne oblečení bezdomovci akých pri rannej ceste na zastávku vidíme ešte veľa. Mení sa mi uhol pohľadu a ja zrazu premýšľam, kedy asi oni naposledy spali aspoň tak komfortne, ako ja dnes.

Malajzia. Alegorické vozítka v Malacce.

Halucinogénne bicyklo-rikše. Tak toto k nám ešte z paralelného vesmíru nedorazilo!

Na svete je toľko svetov

Ako vtipne nás v zápätí privítala Srí Lanka –  Slza Indie, ako sme rodili obrie korytnačky a ako sa prekvapivo vôbec nevypláca vymýšľať si číslo pasu pri vypĺňaní vstupných víz do krajiny napíšeme čoskoro.