Mesto tisíc a jedna pachov

Bombaj, opäť. Sme tu tri dni a ja mám pocit, že som za ten čas prežil dva životy a žijem už len na požičaný čas. Toto miesto vysáva z našich fajnových bielych koží každým dňom po kúskoch život a neznesiteľné teplo nás ženie niekam pod lopúch do tieňa, alebo aspoň pod obrovské bezzubé vetráky. Mesto je totiž toto leto extrémne rozpálené. Hneď po sprche zliezajú po chrbte kropaje potu ako veľké hrudy masla po teflónovej panvici. Nepršalo snáď pol roka a tak v štyridsať stupňovom teple všetci svorne kašleme. Teplo podčiarkuje pachy, odparujú sa chrchle, kravské lajná.

Každú chvíľu na mňa vonku zhora niečo kvapne a ja si desať ďalších krokov klamem, že to bola čistá destilka z klimatizácie… Chvíľu sa zamyslím nad opodiaľ spiacim úplne lysím psom s krvavou lupienkou na chrbte, aby ma z toho okamžite “vyliečil” z odpadkov trčiaci Ind serúci konajúci potrebu pri koľajniciach city-trainu.

Pri treťom podobnom impulze radšej vypínam hlavu a pre zicher nemyslím vôbec. Nevytrhne ma z toho ani týždňové dieťa ležiace na rozpálenom chodníku priviazané o nohu k obchodu s handrami, svätá krava žerúca odpadky či všade trčiace ruky na rôzne spôsoby zohavených a postihnutých ľudí. Ako z vlaku do Osvienčimu. Toľko krutej pravdy človeku z Európskym mindsetom okamžite vyrazí dych. Práve pred chvíľou som na križovatke videl ženu čo mala miesto oka veľkú dieru a na ďalšej tak strašne kyselinou poleptaného chlapa až … až strach.

Miestny parking. Na Slovensku si málo vážime, že nám môže auto ošpiniť len vrabec či lastovička.

Which country, Sir ?

Keď však hneď nezdrhnete do ašrámu a dáte tomuto miestu šancu tak sa vám odmení. Za krátko prestanete vnímať len jeho jazvy. Na povrch vybublá atmosféra ranných čajovní, na úsmev nie skúpi ľudia ochotní pomôcť, zvláštna pohoda a systém. Áno, systém. Bombaj je mravenisko. Veľmi, veľmi veľké, obrovské mravenisko. Aj to na prvý pohľad vyzerá chaoticky, no pozorné oko objaví po čase organizáciu. Nazvime si to tu a teraz pracovne “živelný poriadok“. Drvivá väčšina obyvateľov nežobre, chodí normálne do práce, nemá žiaden defekt, snáď by som povedal, že sú viac sociálne rozhľadení ako my doma.

Krásne ženy zamotané v sárí púšťajú elegantní muži v spoji sadnúť a cudzí chalan pomôže tisícročnému strýcovi cez prechod. Na malom kúsku zeme tu v pohode spolunažívajú hinduisti, budhisti, moslimovia, kresťania aj ateisti. My tu interagujeme veľa, denne, stále – vyzvedáme cestu, ochutnávame neznáme, opisujeme z kalendára hindské číslice, pýtame sa na pandžábsky turban.. ale ešte nikdy, fakt nikdy sa nestalo, že by nám niekto nechcel poradiť. Nehovorím o takom tom silenom “noó, idem s blbečkom, aby sa nám tu vo veľkom meste nepotratil“. Hovorím o skutočnej ochote pomôcť druhému človeku, snahe poradiť, o úprimnom záujme a o tolerancií. A na to sa dá zvyknúť …

V meste takýchto rozmerov treba vedieť nakladať so zdrojmi a využívať ich na maximum. Ranné cvičenie a meditácia na kúsku zelene v centre. Mladí, starí, v burkách aj hidžáboch..

Brácho, víš jak! Bomba kšeft! Každé ráno príde osemstoročná babka na bicykli s varnou kanvicou, rozdá misky a všetci mastíme. Na ulici sa tu deje všetko – ordinuje zubár, holič, doktor, …  každú chvíľu čakáme za rohom gynekológa.

Foto, Sir? Fotenie pri Gate of India. Aj keď na to táto malá nevyzerá, tak normálne stála fronta ľudí na to, aby sa s nami mohli cvaknúť !

Doprava v Bombaji

Je šialená. Bombaj, hlavné mesto provincie Maharastra, je hustotou populácie najväčšie mesto sveta. Na malom území tu funguje viac ľudí ako v Česko-Slovensku – cez 15 miliónov a metropola stále rastie. Pre predstavu o akej hustote obyvateľov hovorím – je to ako keby sa všetci Slováci nasťahovali do okresu Kysucké nové Mesto.  30 tisíc ľudí na štvorcový kilometer! Okrem metra, ktoré je drahé a vymrazené má mesto rozvinutú sieť prímestských železníc a vlaky denne premiestnia 7 miliónov ľudí. To by som vám naozaj prial vidieť ako – iba nedávno tu zakázali jazdu na streche a tak chlapi zo športu aspoň naskakujú a vyskakujú za jazdy, majú pokrokovo špeciálne vozne iba pre ženy, ďalšie pre ľudí s tovarom  obrovské krabice s opaskami, dáždnikmi, topánkami, .. železnica je proste logistická tepna mesta.

Nie, nebude to jednoduché!

My sme bývali tak, že bolo nutné kombinovať viac druhov dopravy. Kšeft s motorkami sme vyčerpávajúco dohadovali štyri dni a vždy sa bolo treba dostaviť osobne. Prvý raz sme išli vlakom a následne hľadali adresu garáže pešo – peklo. Popoludnie, teplota k päťdesiatke. Tisli sme sa chrbtom k brizolitu, hľadali tieň, no aj tak sme sme skoro po ceste zdochli. Druhý krát sme sa z vlaku skúsili dopraviť motorikšou (miestny trojkolesový hybrid auta a bicykla), ale hádať sa s rikšáckymi vlčiakmi o cenu keď viete, že vás ako bielu držku ťahajú na štvornásobok je únavné. Tretí krát sme už “vyrástli“- naučili sme sa totiž hindské číslice, začali kombinovať veľké vzdialenosti vlakom a následne to doťuknúť až na adresu autobusom. Po tejto etape sme už mali v bazáre vybraté motorky a tak sme to dnes nakoniec nie úplne dobrovoľne zavŕšili jazdou cez mesto v maximálnej dopravnej špičke!

Také gigantické mravenisko

O šiestej po práci sa posúvať cez Bombajské centrovité centrum. Nepredstavujte si piatkovú zápchu na Lamačskej, toto bolo kamikaze, peklo na entú. Reč je chudobná. Predstavte si dopravnú nočnú moru, pridajte nekompromisne preťažené autá Eicher ktoré neberú ohľad a trúbia šialené kakofónie, autobusy čo vám spravia myšku a následne to likvidačne ohnú na krajnicu “leboprosteniektokýva” k tomu pridajte jazdu vľavo (India je bývalá britská kolónia). Medzi to všetko nakoniec vysypte veľa motoriek všetkých druhov, urobte nadjazdy (volajú to “flyover” a nám trvalo dva dni pochopiť, že sa fakt nejedná o kvetinu), pridajte ako osa žlto-čierne rikše a taxíky.

Očakávaj neočakávateľné

Tu v pohode zrazu niekto nesie krížom cez cestu 5 metrové bambusové tyče, chodci chodia všetkými smermi a červená na semafore je všetkým na srandu. Najviac nás však dojímajú 6 metrové “home made” mini-dvojkolesové vozíky, na ktorých miestni trhovníci prepravujú tovar. Neserú sa s tým – oni proste kedykoľvek zahnú a čau, razom vám pred motorkou vyrastie “plot”. Často sa pristihnem, že pri šoférovaní kričím do premávky po slovensky – “nó, tak ty s tým vozíkom si mi tu fakt chýbal, teba sme čakali!”, “nie, nebrŕzdíí-í”, alebo “Nechoď. Stoj!! Prečo!?!”. To sú tie slušné.. Už dva dni jazdíme zo sna, no je to najlepšia jazdecká škola. Indickému taxikárovi môžu na počkanie vystaviť celovesmírny vodičák, nakoľko kto to zvládne v Bombaji tak odšoféruje so zavretými očami na Pluto a naspäť.

Našťastie, aj napriek prevládajúcemu hinduizmu sa tu nikto na druhý svet neženie, my jazdíme taktiež opatrne a tak sa všetko nakoniec dobre končí. Aj tu je systém. Síce dobre skrytý a nami doposiaľ nenájdený, ale je. Nevzdávame to!

Naša ulica v časti Mumbai Fort, blízko nádražia CST. Byvame tam vždy. Naposledy viac ako týždeň keď sme dojednávali kšeft s motorkami.

DODATOK K NÁKUPU MOTORIEK

Jazdíme na skoro nových strojoch Honda Hero Splendor Pro 100cc (Muška) a Hero Passion Xpro 110cc (Oťa). Nakoniec sme to spolu s poistkou, P.U.C. a ostatným dojednali na 36 tisíc rupií (480€) za kus. Žerie to menej ako 2l/100km. Viac o tom ako a kde v Bombaji aktuálne kúpiť motorku, na aké papiere si dať pozor, kde to dať prípadne jednoducho zoservisovať, kam ísť pre doplnky a omnoho viac sa dočítate tu.

Diskusia: