Srí Lanka – si sladká ako …
“Kandy. Kandy, blabla-labla ba labla-bla majo-dajo Kandy“. Názov mesta Kandy je totiž to jediné, čo ide zo železničného ampliónu vykostiť. Celkom sa tam teším, pripomína mi to balík plný cukríkov. Je niečo po siedmej ráno a my vyrážame z Colomba do posledného kráľovského mesta už vlastne druhý krát. Najskôr sme to dali cvične a museli to pre zabudnutú nabíjačku odpískať. Tak tréningovo.
Hej, priznávam, som trochu nasratý. Stihol to len legendárny Willy Fogg cestovateľ Tomáš a odišiel nekompromisne prvým ranným vlakom aj s našimi cestovnými lístkami. Čo už, nie vždy to ide podľa predstáv a čím skôr si na to jedinec (nielen v Ázií) zvykne, tým sa má v živote lepšie. Posilnení tvrdením, že skutočný život začína za hranicou komfortnej zóny sedíme zadýchaní na peróne a premýšľame čo spravíme ďalej.
Toto čistokrvné múdro som kedysi čítal. Otec myšlienky je Boris Filan a mne sa to veľmi páči. Vonia to pokorou. Predýchavame teda, pozeráme sa bez slova pod nohy do prachu a búchame v myšlienkach na Borisove dvere.
U susedov
Aby sme sa ale pohli klopem na zamrežované okno predavača lístkov poslednej, tretej triedy. Ten si však práve vyberal svojich “fájf minít sír” a mizne v útrobách budovy. Zdokonaľujem sa teda v zenovom čakaní. Po pauze si ma pozorne premeria, potom ešte raz a následne sa tri krát po sebe pýta, či naozaj tento exotický cudzinec s úplne inou farbou kože trvá na lístkoch do poslednej triedy. “Jasné, dávaj sem!“, snažím sa vyzerať čo možno najrozhodnejšie a urýchliť tak transakciu. Rozmýšľam pri tom, či môže byť niečo živočíšnejšie ako Veľkonočný študentský rýchlik Bratislava – Košice. Teraz už viem.
Kandy. Zákaz vstupu tu neberie nikto moc vážne a tak koľajnice hneď po rýchliku menia na pešiu zónu.
Počet miest na sedenie 66, počet miest na státie “neobmedzene”.
Môže byť horšie? M – ô – ž – E !
A vtedy sme to zbadali. Samostatný biotop, organizovaná anarchia na kolesách. Na stanicu dotiahla mašina rad zodraných vozňov z ktorých na každú stranu viseli za jazdy hrozná ľudí v košeliach (toto ma inak fascinovalo už aj v Turecku – tam bolo bežne možné zhliadnuť ultra-fotogenického žobráka tlačiaceho káru s PET fľaškami, no oháknutého v bielej košeli, saku a nohaviciach na puky. A ja čo som opral tak zožltlo…)
Cestu si alebo nájdem, alebo spravím! (Garibaldi Bager)
Vlakom po Cejlóne
Za lístky pre troch pod dve eurá som nečakal lunapark no bol som príjemne prekvapený – nebolo to vôbec také zlé! Ocenili sme hlavne obrovský sociálny rozmer tohto spôsobu prepravy. Človek za jazdy preberie životné pravdy, dozvie sa pri tom veľa zaujímavého a nasiakne lokálnou psychosférou. Od žiakov idúcich do školy či od predavača balenej vody. Učiteľ nám prezradil budhistickú ubytovňu a tak je jasné, kde budeme najbližšie skladať hlavu. O starosť menej a Rumimu ešte raz vďaka!
Vlaková stanica akéhokoľvek vzrastu je pre mňa kúzelné miesto. Panuje tam vždy taký ten správny hrabalovský ruch a zvýšená koncentrácia ľudí s perličkami na dne. V Kandy, druhom najväčšom meste ostrova to nie je iné. Dávno som sa naučil odmietnuť prvý ponúknutý taxík. Vlastne, zdokonalil som to a odmietam aj ten posledný – snažím sa všade chodiť pokiaľ to len trochu ide pešo.
Zrodenie kmeňa chodiacich ľudí
Tu nám miestni kšeftári dali dýchať celých dvadsať metrov od dverí stanice! Vraj nás do buddhistickej ubytovne YMBA hodia, za polovicu.Zábavné, trik za “polovicu” bez vyslovenia sumy je snáď ošúchanejší ako moje svedomie. Vraj musíme zobrať dva tuk-tuky nakoľko miestna polícia nekompromisne stíha ich preťažovanie. Asi sme fakt museli vyzerať naivnejšie jak jahodová zmrzlina – po tom, čo sme sami takmer viseli tri hodiny za jazdy z idúceho vlaku som miestnemu Jacksonovi neveril ani jeho farbu pleti a predstava, že miestna polícia streľbou zastavuje preťažený tuk-tuk ma fakt pobavila.
Nekonečný príbeh
Zjednávali sme sa s nimi desať minút. Postupne prišli na divadlo ďalší. Už nás mali takmer naložených, keď začal dvíhať dohodnutú cenu, že je to vlastne veľmi ďaleko, po rozbitej ceste treba obchádzať jednosmerky a my sme tí veľkí ľudia z Európy s ťažkými batohmi… tresk. Niečo sa vo mne zlomilo a bolo po kšefte. Vykročili sme, no predtým som im dopodrobna vysvetlil, že sme Slováci, z krajiny zo srdca Európy, fakt divný národ, čo má narastené na spodku tela také výrastky, voláme to nožičky a na tých teraz do tej veľmi vzdialenej ubytovne po svojich proste odkráčame …
YMBA – kmeň chodiacich ľudí v budhistickej ubytovni
Vážení, tí budhisti to mali postavené snáď dvesto metrov od stanice. Fakt viac nie, celý ten cirkus hore bol pre minútu pomalej chôdze. Dobre, trochu do kopca, ale čo?! Cítil by som sa fakt invalidne keby som sa nechal pre sto metrov vzdušnou čiarou voziť dvadsať minút po meste natlačený v tuk-tuku a potom musel okolo tých chytrákov chodiť zvyšok dní v Kandy. Takto bod pre nás! Miestni borci utreli hubu a sklapli uši, no odvtedy po nás so smiechom pokrikovali “Hey! Walking tribe from Slovakia!” a ponúkali inde.
Stopli sme si pick-up a cestujeme voľne pohodení na korbe auta. Tento spôsob prepravy je na Srí Lanke národný šport.
Betel – testujeme miestne drogy
Skúsiť treba všetko! Vyhlasujem akciu s krycím názvom ‘rudé zuby’, zvolal som pri stánku s betelovými listami. Žuvanie tejto lokálnej drogy je tu niečo ako národný šport a ja som to nemohol neskúsiť.
Posmrtný život písomky z matematiky. Arakový orech, tabak, vápno a písomka.
Nie je to úplne jednoduché, ploché ako panák slivovice čo do seba potichu otočíte a hotovo. Toto je bárs vážny rituál! Dostali sme to zabalené v starej písomke zo školy – snáď tabak, k tomu čosi ako bielu kriedu a divne vyzerajúci orech. Chvíľu som dúfal, že tá písomka je vlastne návod na použitie, ale nebola. Až z odstupom času som sa na všemocných internetoch dozvedel, čo sme to vlastne pchali do úst. Nezrelý orech arakovej palmy, betelový list, tabak a školskú kriedu. Tejto šialenej kombinácií som teda na chuť neprišiel. Našinec z toho slintal ako bernardín, bolelo ho brucho a celkovo – nebolo to ono. Radšej sa napime!
Špenát. Koniec akcie “rudé zuby”! Akurát nás z toho bolelo brucho..
Zrod nehynúcej lásky k banánom
Zato som však komplexne zahorel neutíchajúcou láskou k miestnym banánom. OK, priznávam, že som ovocie občas podviedol s palmovým medom “triacle”, ale aj tak to žltí nakoniec vždy vyhrali. Napríklad, od tohto momentu to nám známe ovocie z Teska nie je pre mňa viac banán. Je to európsky pabanán, “skorodozretý” v etylénovej atmosfére lodného kontajneru. Tu mi dve kilá drobných žltých miňonov robilo spoločnosť každý deň. Nemali síce exportný rozmer a boli skôr drobné, no pri ich jedení mi každým sústom v ústach explodovala chutná nálož triptofanu a endorfínov.
U nás je známy len jeden druh – exportne najpopulárnejší druh Cavendish – a to je škoda. Tu na Srí Lanke je možné dostať počas roka dvadsať rôznych odrôd! Dokonca červený. Potom varený, dusený, pôvodný nešľachtený ešte s veľkými semenami, sušený na slano, s chilly, banánový list, banánový kvet… Ako som sa dozvedel neskôr od plantážnika v Udawalave –
Meditácia za väčšiu úrodu banánov na Slovensku. Aspoň tri do roka !
Po štyroch dňoch v Kandy nás čakala strastiplná cesta v MHD. Prečítajte si, ako sme vyrazili bližšie k Bohu, Budhovi a Šivovi v jednom – na motýliu horu Adams peak. A potom na korytnačky!