India, Himachal pradesh

Tags:

“Očakávaj neočakávané” a “vodopád aký ste nevideli”.

Za tých päť mesiacov v Indií sme už zažili čokoľvek, no Himačalpradéš nám doslova zroloval ponožky. Šťavnaté, zeleňou nacucané hory strácajúce sa až tam niekde hore v oblakoch, prerastené divokou vegetáciou, skalné steny a z nich padajúce gigantické vodopády … a v tom všetkom vhodne nariedený človek. Tak akurát – ani veľa, ani málo.

Niet preto divu, že sme sa teda vo Vashishte zasekli na plné dva týždne. Nie pre prvotriedny čaras (rozumej mechanicky, ručne dorábaný miestny hašiš lacnejší ako malé pivo) ako je zvykom u našich hebrejsky hovoriacich kamarátov, ale pre konečne optimálnu klímu, dobré jedlo a aký-taký internet. Potrebovali sme dokončiť veci a nekrvácať pri tom z nosa pre suchý prašný vzduch, ani neskapínať v noci v štyridsiatkach niekde pod ventilátorom. Tam to šlo. Naviac všade zeleň, voda, jablone a marihuana. Samé pozitíva a istoty.

Tiene v raji

Pätnásty deň – čas odchodu – nám ukázal aj tienisté stránky novoobjaveného raja. Pre častý dážď nám pre zmenu zhrdzaveli brzdové platničky a tak trochu odhnil držiak na batožinu. Za dve eurá sme preto hneď na zákrute kúpili také tie oblečky na motorku a parkujeme ako páni. Zabrzdíme, zakryjeme plachtou naše hrdzavé kryple a zvyšok dňa chodíme okolo s kľúčikmi v ruke akože máme pod plachtou ukryté malé Ferrari.

India, Himachal-pradesh, a nezaprší a nezaprší.

Šok ! Stratený brat Štefana Baniča žije vysoko v Indií dodnes! Šok šok!

Spúšťame sa z hôr

Krajina sa neochotne otvára, hory sa rozostupujú, doposiaľ dravé rieky lenivejú a naberajú kal. Všetko sa rýchlo mení. Rozostupy medzi dedinami sa zmenšujú, ľudia sú rýchlejší a hlučnejší. V jednom mieste zastavujeme pre parádny ľavostranný vodopád. To ste nevideli!  Zeleno-šedá, tristo metrová kamenná strecha obrastená zadrapenou vegetáciou na nekonečno spôsobov pokrútenou do bonsajovitého tvaru “strom vo vetre“, stredom v dvoch kaskádach stuha vody natiahnutá z oblakov až do rieky.

Brzdíme, prekotíme motorky na stojan, tri sekundy sa kocháme a na štvrtú pri nás brzdí tak dvadsaťčlenná skupinka Sikhov v turbanoch vracajúca sa z púte do kláštora v meste Manikaran. Nasleduje klasické interview – odkadiaľ sme, kam ideme, ako sa voláme a samozrejme – či si dáme selfie! V rámci fotokarmy sme si povedali, že takéto požiadavky nebudeme odmietať, ale toto už bol naozaj ťažký náklad.

A tak “vznikla” pamätná fotka – “Vodopád, aký ste nevideli”.

India, cestou z Manali

Všetko mega a tam niekde za zákrutou “vodopád, aký ste nevideli”

Čo je veľa to je moc

Po desiatich minútach a takmer všetkých kombináciách fotografov a fotografujúcich zbabelo unikáme – už to inak nešlo. Jednak by sme sa do štyridsiatky nikam nedostali, druhak máme od amerických úsmevov kŕče v sánkach.  Vodopád teda nechávame neochotne za chrbtom, klesáme na chlorofil bohatou zelenou dolinou a ešte desať kilometrov nás postupne “naša” skupinka dobieha a obieha.

Po štyroch mesiacoch pozerania sa na Indiu z dvoch kolies môžem povedať, že v tejto časti sveta treba za zákrutou očakávať čokoľvek. Pokojne aj na parkovačky odstavené zánovné ufo. Na diaľnici uložené stádo kráv (neoznačené a naviac v protismere!), krížom cez cestu nikým nerušene horiaci kamión, v ľavom pruhu kvalitne rozkladajúcu sa ťavu či postaršieho Inda pyšne demonštrujúcieho svoje dokonalé trávenie. Alebo tam partia cigánov tlačí po ceste obrovské ruské kolo, ako v Jaipure. Sú to veci pre Slováka nie úplne bežné, no furt si na to ide zvyknúť. To, čo sme však videli toho dňa nám posunulo latku znova úplne inde.

Železo neuhne

Už som vravel, že nás obiehala skupinka Sikhov na motorkách. Tých v turbanoch, idúcich z kláštora. Tak tam niekde pred nami bolo nákladné auto, z ktorého trčali na divoko dozadu rozstrapatené hrdzavé železné tyče. Nepomohla by ani červená vlajočka… Bol to strašný pohľad, na ktorý nepôjde do konca života zabudnúť. Viem potvrdiť, že fyzikálne zákony platia aj cestou zo svätého miesta a bavlnený turban, ba ani silná viera v Boha vás pred kusom kovu v osemdesiatke nezachránia. Zákon zachovania energie neukecáte, ani keby ste najviac chceli…

Tags: